Tak, je to tu! Pred nejakým časom medzi Ním a Ňou začalo vznikať zaľúbenie, ktoré bolo v skrytosti zvažované, s chvením vyslovené a vzájomne opätované. On a Ona začali spolu chodiť. Možno sa stretli náhodou a vedia o sebe málo, možno sa dali dokopy po rokoch priateľstva a poznajú sa v mnohých ohľadoch a možno to bolo úplne inak. Či je to tak, či onak, zaľúbenie prichádza vo väčšine prípadov ako maliar. Maľuje veľké ružové okuliare na tvárach zamilovaných: Neviem sa dočkať až uvidím Mareka! Tá Mirka, to je najúžasnejšia žena pod Slnkom!
Zaľúbenie je len náznak, slabá príchuť skutočnej lásky
Zamilovaný/á na druhom vidí len to dobré, krásne, túži po stretnutí, po blízkosti druhej osoby
Ak ste to aj neprežili, určite ste aspoň videli pár, ktorý spolu chodí dva týždne, tancovať slaďák... Áno, zaľúbenie je nádherné, veď ho stvoril Boh! V zaľúbenosti sme ale mnohokrát slepí, na nejaké to malé zranenie utŕžené od druhého rýchlo zabúdame, nevidíme chyby druhého, zanedbávame jedlo, učenie, prácu, druhých, Boha...
Treba ale povedať, že zaľúbenie je len náznak, slabá príchuť skutočnej lásky. Každý vzťah je jedinečný, a tak toto očarenie druhým - poblúznenie zmyslov, môže trvať rôzne dlho. Veľký vplyv na dĺžku zaľúbenia má vek, povaha človeka či skúsenosť z predchádzajúcich vzťahov. Vo všeobecnosti ale platí, že vo vzťahoch, ktoré vyrástli z priateľstva alebo vo dvojiciach, ktoré sa stretávajú veľmi často aj mimo spoločných rande (spolužiaci, kolegovia, susedia), je toto obdobie kratšie ako u zaľúbencov na prvý pohľad, ktorí sú spolu raz za týždeň na prechádzke. Súvisí to s intenzitou trávenia spoločných chvíľ, ktoré nespĺňajú kritérium romantického rande (napr. riešenie školských/pracovných povinností, nákupy, vedenie stretka, akcie s inými priateľmi...), kedy spoznám človeka aj mimo bublinu, ktorú som si okolo neho vytvoril/a.
Prvé hádky, nepochopenia, túžba mať posledné slovo, prichádza hnev, zranenia a s nimi krik, plač, urážanie sa. Po každom z nich sa otvára čoraz väčšia trhlina vo vzťahu, ktorú zapĺňa ticho.
Ružové okuliare skôr či neskôr potom prirodzene začnú tmavnúť až nadobudnú čierny odtieň
Vzdušné zámky sa začnú rúcať, dvojica ani nevie, ako, ale všetko je zrazu hore nohami, vzťah sa borí. On už nie je ten nebojácny mladík, čo má stále na tvári neodolateľný úsmev, ale mrzutý sebec, čo stále niečo požaduje! Ona už nie je tá krásna princezná, ktorá ma pochváli, ale ukecaná žiarlivka, čo ma len komanduje!
Ak chceme skutočne napredovať, ak túžime rásť v láske, musíme sa naučiť hovoriť o tom, čo nám je nepríjemné, čo nás bolí, čo nás trápi, čo nás zranilo, ale aj po čom túžime, čím žijeme...
Prvé hádky, nepochopenia, túžba mať posledné slovo, prichádza hnev, zranenia a s nimi krik, plač, urážanie sa. Po každom z nich sa otvára čoraz väčšia trhlina vo vzťahu, ktorú zapĺňa ticho. TICHO s nechceným prídavkom pripomínajúcim pod kožu lezúce dusno, pohlcujúce všetok radostný jas navôkol. Rozpína sa ako čierna diera, ničí budovanú jednotu, je ako jed. Mnoho vzťahov tu skončí – dvojica vycúva skôr, ako dala šancu láske. A pritom by stačilo tak málo…
Stačilo by prerušiť to TICHO
Dalo by sa oponovať: aké TICHO? Veď hovoríme, rozprávame, kecáme o všetkom, veľa a stále! Áno, ale nie naozaj, nie do hĺbky, nie podstatu veci, nie vtedy, kedy by sme mali. Nepovieme si medzi sebou, že sa cítim nemilovane, keď od teba nepočujem slová chvály, lásky, povzbudenia; že ma deprimuje, keď sa ku mne správaš ako k dieťaťu a nie ako k mužovi; že ma bolí, keď zabudneš na môj sviatok; že nemám rád, keď mi organizuješ celý život, aj keď to myslíš v dobrom…
Nechceme, bojíme sa, alebo to len nevieme povedať? Ak chceme skutočne napredovať, ak túžime rásť v láske, musíme sa naučiť hovoriť o tom, čo nám je nepríjemné, čo nás bolí, čo nás trápi, čo nás zranilo, ale aj po čom túžime, čím žijeme... Musíme sa naučiť nielen rozprávať sa, ale aktívne komunikovať (t.j. povedať, vypočuť a reagovať s otvoreným srdcom), nielen hovoriť, ale zdieľať sa (t.j. vyjadriť svoje vnútorné pocity, túžby, strachy, nádeje – nielen, kde som bol a čo som robil...), nielen vysloviť prepáč, keď to chce druhá strana počuť, ale skutočne sa ospravedlniť (t.j. stotožniť to, čo hovoríme, s tým, čo je v skutočnosti v nás).
Budeme musieť obetovať časť svojho ja, aby tak mohla rásť dvojica, budeme sa musieť naučiť ďakovať i odprosovať. Vtedy budeme môcť začať budovať rovnováhu Ja – Ty = MY, v ktorej k dokonalosti nemôže v samom strede chýbať Boh.
Každý sme totiž originál, naše povahy, zmýšľanie, prežívanie sú jedinečné a ak ešte pripočítame fakt, že vnútorné fungovanie žien sa výrazne odlišuje od toho mužského, bez podelenia sa na 100% so svojím vnútrom je ťažké spolu rásť. To, čo melancholickú ženu rozplače, si flegmatický muž ani nevšimne, no cholerického to možno rozčúli. Do našich najvnútornejších útrob naozaj nik nevidí a to, aby sme mohli s partnerom budovať jednotu sa nestane zázrakom, závisí to od našej vôle, otvorenosti a schopnosti odpúšťať.
Až potom, keď budeme toho schopní, budeme môcť zložiť čierne okuliare a uvidieť druhého v plnom svetle. Až keď ho/ju dokážeme prijať takého/takú, aký/á je, vtedy zakúsime, čo je to láska. Pri delení sa so sebou samým totiž zistíme, že to nie je ľahké, že musíme vyjsť zo seba, odkrojiť zo svojej pýchy, urážlivosti, zo svojho zaužívaného spôsobu jednania. Budeme musieť obetovať časť svojho ja, aby tak mohla rásť dvojica, budeme sa musieť naučiť ďakovať i odprosovať. Vtedy budeme môcť začať budovať rovnováhu Ja – Ty = MY, v ktorej k dokonalosti nemôže v samom strede chýbať Boh.
Práve vzájomným upevňovaním MY prostredníctvom nezištnej obety, odpustenia, vernosti, modlitby, vyjadrenia vďačnosti, úprimných rozhovorov v láske, s požehnaním Všemohúceho dvojica môže zakúsiť, čo je to skutočná Láska. Ako totiž hovorí svätý Ján Pavol II.: „Keď muža a ženu spája skutočná láska, každý z nich berie na seba osud druhého ako svoj vlastný, aj za cenu námah a utrpení, aby ten druhý mal život a mal ho v hojnosti.“
Áno...! Tak tu sa niekde rodí rozhodnutie pre manželstvo, no to je už iné dobrodružstvo. Zaujímavé ale na tom všetkom je, že čo si pár vybudoval počas chodenia, mnohonásobne úročí v manželskom živote... Tak hor sa do požehnaného chodenia v Láske a bez TICHA!
