Odpoveď je jednoduchá. Boli sme tak stvorené. Do najvnútornejšej časti nášho bytia nám bola už od počiatku vekov vštepená citlivosť, ktorá je centrom našej ženskosti. Tá sa ale, ako pre ženu samu, tak aj pre jej okolie, stala dvojsečným nástrojom. Tento dar bol totiž vplyvom Zlého poškodený a diabol mu škodí neustále, aj dnes. Prekrútil našu citlivosť na citovosť. Na prostú citovosť so všetkými jej náladami, hnevom, vášňami, závisťou, pýchou, túžbou manipulovať... Prekrútil veľké požehnanie a oklamal nás, presvedčil nás, že citlivosť môžeme využiť ako zbraň proti mužom a spoločnosti pri dosahovaní svojho cieľa a spravil nás tak otrokyňami vlastných citov a nálad. Premenil pôvodný plán, v ktorom Boh zamýšľal, aby sme svoju citlivosť využívali na zjavenie Jeho nehy a lásky, aby sme ňou našich blízkych, ale i celý svet priviedli bližšie k Nemu.
Aby sa z citovosti opäť zrodila citlivosť - Ježiš ponúka cestu
Aj preto prišiel Ježiš - aby túto našu pošliapanú citovosť vykúpil, aby ju pozdvihol a navrátil nám ju späť. A hlavne, aby nás v tom nenechal samé, ukázal nám kroky, ako si tú ozajstnú ženskú citlivosť uchovať pre naše dobro a pre dobro našich vzťahov natrvalo.
Na to, aby sa z citovosti opäť zrodila citlivosť, Ježiš ponúka cestu. Na začiatku nás pozýva začať od ticha, nie však od ticha znamenajúceho prázdno, spojeného s túžbou čo najrýchlejšie ho vyplniť. Ježiš túži, aby sme sa zahĺbili s otvoreným srdcom do ticha, ktoré je plné Jeho prítomnosti, ktoré nám umožní načúvať Mu. Keď zmĺkneme, otvoríme sa pre plodné ticho a prenecháme tak iniciatívu Bohu, ktorý v nás môže premieňať zlomenú a zranenú citovosť.
Diabol nás spravil otrokyňami vlastných citov a nálad.
Až za cenu mlčania dokážeme dosiahnuť pokoj, ktorý je znakom ozajstnej citlivosti. Ak chceme byť vskutku citlivé, musíme zabojovať proti svojim zlým sklonom, musíme postaviť stráž k svojim ústam (Ž 141, 3). Z ticha a pokoja sa potom zrodí sebaovládanie: už viac nebudem mať túžbu mať nad mužom stoj-čo-stoj navrch; už nebudem zneužívať nárek, aby sa stalo po mojom; už nebudem odporná k celému svetu, keď sa niečo stane... Spracujem svoje city v tichu a pokoji skôr, ako ma prevalcujú, položia a premenia na „hysterku“, „precitlivelku“ či „manipulátorku“.
Takto naplnené srdce pokojom potom bráni, aby sa šírilo zlo vo mne i vo svete, odvráti možnosť ublíženia milovaným, stane sa citlivým, dokáže prinášať lásku, zmier a radosť. Prebúdza v nás nehu, ktorou zahrievame, čo je studené, uzdravujeme, čo je choré, posilňujeme, čo je slabé. Vďaka citlivosti prinášame do sveta krásu – nie mámivú, ktorá len sebecky privlastňuje, ale takú, čo v človeku prebúdza to najlepšie. Tá krása totiž vychádza z prítomnosti Boha v nás, z Jeho svetla, ktoré potom žiari svetu z našich tvárí.
Pozor na to ako a prečo plačeme
Teda tak to Boh zamýšľal s našou citlivosťou. No zároveň nám dal aj slzy. Nie, tým nechcem povedať, že každý plač, každá slza je zlá. Ani že sa ženy majú stať silnými mužmi a muži citlivými ženami, aby sa počty slaných molekúl vody, rinúcich sa z okáľov dvoch pohlaví vyrovnali. Ale treba si dať pozor na to, ako a prečo plačeme.
Škodlivým sa nárek môže totiž stať vtedy, ak ho nespracujeme a tým ho ponúkneme Zlému. Ten potom našu neschopnosť zvládnuť emócie použije proti nám a proti našim blízkym, proti nášmu partnerovi. Veľkým pomocníkom v odboji voči diablovým nástrahám nám môže byť Slovo nášho Boha. Svätý Pavol v Liste Rimanom píše: “A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.” Ak sa rozhodneme pracovať so svojimi emóciami v Duchu Svätom, ak premeníme jednanie so sebou samou a nepripodobníme sa tomu, čo chce od nás diabol skrze svet, dokážeme uvidieť a žiť dobro a lásku. Stanú sa z nás Božie ženy.
Vďaka citlivosti prinášame do sveta krásu – nie mámivú, ktorá len sebecky privlastňuje, ale takú, čo v človeku prebúdza to najlepšie. Tá krása totiž vychádza z prítomnosti Boha v nás...
Popravde, myslím si, že v niečom sa môžeme poučiť od mužov. Skutoční Boží muži neplačú často, ale keď plačú, plačú zo srdca. Plačú nad svojím hriechom tak, ako Dávid po hriechu s Betsabe; plačú, keď stratia milovanú osobu tak, ako Ježiš, keď sa dozvedel o smrti milovaného Lazára; plačú, keď si tak ako Peter pri kikiríkaní kohúta, uvedomia svoju chybu... Naozajstní muži plačú v pravde. Neodsudzujme teda Božieho muža, ak ho uvidíme plakať. Naopak, prejavme svoju citlivosť. Lebo len spoločne sa nám podarí zjavovať Božiu slávu dokonale.
