„Značkovanie“
Klasický prípad stereotypnej frustrácie jedného z partnerov, keď druhého zaraďujeme do najrôznejších osobnostných tried, najčastejšie s prímesou invektívy typu „ty lenivec, ty neschopák/ty hysterka, ty panička...“. Ak sa, nebodaj, vo vzťahu stretávame s podobnými slovnými atakmi, pričom nám ich ten druhý šplechne pred nos s plnou vážnosťou, prosím, zamyslime sa, či vidíme v takomto ubližovaní zmysel. Pokiaľ to partner vysloví výhradne formou nevinného zafarbenia, kde poznáme kontext situácie a charakter nášho vzťahu, nevidím v tom výrazný problém. Zoberúc však do úvahy pravidelnosť správania tohto druhu, je na našom svedomí a úcte voči vlastnej osobe zvážiť perspektívnosť vzťahu s takýmto človekom. Urážky v rámci serióznosti ich iniciátora vedú každý vzťah strmhlav do trosiek.
Odbáčanie od témy (tzv. exkurzy a digresie)
Jedna z najčastejších chýb. Dochádza k nej na 3 úrovniach, ktoré vám predstavím na príkladoch hádky:
1. Vedomej – buď sa k hádke schyľuje, alebo je už v plnom prúde, pričom vedomá (úmyselná) reakcia jedného z partnerov sa sústredí na odbočenie od pôvodného problému. Niekedy táto taktika slávi úspech, ak sa chceme hádke vyhnúť alebo ju ukončiť, hoci skôr odporúčam čelné riešenie problému, ktorého výsledkom je pravdepodobné neprinavrátenie sa k preberanej téme, samozrejme, za predpokladu, že sa jeden a či druhý zo situácie poučí.
2. Polovedomej – jeden z partnerov môže počas hádky vplyvom prežívania negatívnych emócií síce úmyselne odvrátiť pozornosť na niečo, čo ho v priestore alebo vo vypovedanom obsahu svojho partnera či partnerky zaujme (niekedy aj netýkajúce sa predmetu hádky), prípadne si niečo uvedomí alebo si na niečo spomenie, avšak neuvedomuje si, že odbáčaním od problému len zvyšuje hladinu stresových hormónov toho druhého a situácia sa len zhoršuje. Riešme, čo máme, a aktívne počúvajme!
3. Nevedomej – budem značne jednoduchý. Predstavte si, že sa manželia dohodnú na tom, že spolu strávia večer. Manžel mešká. Manželka mu to začne vyčítať. On si nechce priznať chybu. Ona mu povie, že je nezodpovedný, nedochvíľny, že ju neľúbi. On začne namietať, že ju ľúbi a nech nepanikári, lebo sa mu to stalo po dlhom čase. Ona odpovie, že sa mu to stáva každú chvíľu. On odpovie, že preháňa ako minule. Ona sa opýta, kedy minule a ako... – a takto sa nám táto pomyselná vežička postupne, avšak nakrivo stavia, až napokon spadne, roztriešti sa, a hľa, máme tu tichú domácnosť. Je to klasická ilustrácia toho, ako ďaleko sa ľudia v rámci komunikácie behom pár sekúnd dokážu úplne vzdialiť od riešenia pôvodného problému a stále nadkladajú nový, ktorý vytvára protireakcie, pričom vôbec neriešia to, čo hádku vyvolalo, a „najlepšie“ na tom je, že si to ani nevedia uvedomiť a konajú vyslovene pudovo, automaticky, nepremyslene. Pokiaľ sa s tým stretávame, vždy si všímajme, či naozaj riešime podstatu problému a sústreďme sa len na to. Upokojme hormóny, nevšímajme si obvinenia a smerujme výmenu názorov spätne k začiatku. Tento bod je veľmi podobný efektu snehovej gule. Na začiatku je problém v podobe malej snehovej gule, ktorú ak skotúľame dolu svahom, naberie obrovských rozmerov. Snažme sa teda nič nekotúľať.
Čítanie myšlienok
Staré známe „Presne viem, čo chceš povedať“ nemusím nikomu špeciálne predstavovať. Problém však nastáva, keď si myslíme, že to vieme, no v skutočnosti to nevieme, keďže sa nakoniec preukáže opak, čo vyvoláva nedorozumenia, trápne chvíľky, nezhody, vo výnimočnejších prípadoch dokonca emócie podozrenia, nedôvery či neistoty. Pokúsme sa trénovať vo vlastnej trpezlivosti a snažme sa druhého počúvať, pričom nebudeme do toho, čo nám hovorí, vkladať vlastný obsah, kým nám to dopovie. Treba však dbať na kontext debaty, pretože, samozrejme, existujú situácie, kde je vhodné čítať medzi riadkami – to znamená, keď manželka povie svojmu manželovi, že už dlhšie spolu nevybehli večer von, táto výpoveď nemá ostať vo faktickej rovine a zapadnúť prachom. Ideálne však v každom prípade je, ak takéto niečo jeden z partnerov ani nemusí druhému hovoriť – to je však už záležitosťou individuálnosti každého vzťahu a toho, za akých okolností sa to vysloví.
Prerušovanie, tzv. „skákanie do reči“
Pozor, aby sa nestalo naším obľubeným športom. Radšej zvoľme športy v pravom slova zmysle, pretože skákanie do reči je jedným z najčastejších a najzávažnejších komunikačných zlozvykov. Je to taký elementárny nedostatok, že k nemu nemusím uvádzať ani príklad, pretože každý vie, o čo ide, čo si má pod ním predstaviť, a v momente sme schopní si v mysli vyobraziť desiatky prípadov, kedy k nemu môže dochádzať. Opäť je záležitosťou trpezlivosti, ba neraz je spojený s čítaním myšlienok. Je taký častý práve z dôvodu, že mnohým nám chýba trpezlivosť, chceme šetriť čas, nechceme mrhať slovami, nechce sa nám druhého počúvať... – koho je to však problém? V prvom rade náš! A aká je príčina? Náš egoizmus, pýcha, uponáhľanosť, hnev či tlak spoločnosti, ktorému sme sa začali prispôsobovať aj v oblastiach, v ktorých je to nežiaduce. To je to, čo vychádza z nás a čo sa môžeme snažiť postupne z nášho života eliminovať. Čo sa však už niekedy napraviť nedá, je práve to, čo prostredníctvom tohto správania spôsobíme druhému človeku – tým je v prvom rade neúcta voči nemu. To, ako sme sa k druhému správali, už nezvrátime späť, môžeme sa len usilovať napraviť, čo sme pokazili, no hlavne sa snažme voči tomu, kto je centrom našej lásky, správať tak, aby nebolo čo naprávať. Takisto nikdy nedovoľme, aby tlak spoločnosti a nároky na človeka v nej (ide najmä o profesijný a kultúrny život) mali negatívny dopad na naše vzťahy. Strážme si svoju vzťahovú intimitu s našimi drahými, pretože je to jeden z najvzácnejších darov nášho života, kde nič cudzie, a tobôž nie deštruktívne, nemá mať priestor na to, aby narušilo to, čo je láskyplné, krásne a hodnotné.
Nereagovanie na repliky
Bežný človek na toto pozrie a pomyslí si, o čo tu asi ide. Replika je, stručne vysvetlené, vyslovená myšlienka v rámci dialógu s druhým človekom, ktorou reagujeme na to, čo nám druhý povedal, a zároveň ňou posúvame rozhovor ďalej.
Tento jav prebieha spôsobom, keď z hľadiska vlastnej nepozornosti/zábudlivosti alebo bližšie neurčeného, avšak vedomého motívu nereagujeme na celý obsah toho, čo nám človek hovorí alebo čo chce od nás vedieť. Zoberme si dvoch ľudí, ktorí spolu chodia. Uvediem vám príklad takéhoto neuvedomeného (1.) a uvedomeného (2.) prístupu nereagovania na repliku:
1. Partner bol s partnerkou naposledy predvčerom. Stretne sa s ňou a opýta sa jej: „Ahoj, zlatko. Aký si mala včera deň? Inak, premýšľal som nad tým naším plánovaným výletom. Kedy by sa ti dalo?“ Tým, že partnerka si musí uspôsobiť čas a je obvykle dosť zaneprázdnená, dáva si za povinnosť opísať partnerovi okolnosti obšírnejšie, aby mu zrozumiteľne objasnila svoje dôvody, kedy sa jej výlet bude dať podniknúť. Tým, že chce situáciu a okolnosti opísať čo najpresnejšie, medzičasom zabudne odpovedať na otázku o tom, aký mala deň. Ide teda o neuvedomenú činnosť (poznámka: odporúčam nepoužívať vety typu „Ako sa máš?“ či „Aký si mal/-a deň?“ ako frázu v zmysle pozdravu – pôsobí to trápne a neúctivo; ak sa pýtame na to, ako druhý žije a čo prežíva, myslime to úprimne!).
2. Partnerka bola v škole, kde prezentovala seminárnu prácu, pričom po škole si zbehla kúpiť nejaké oblečenie. Partner sa pýta: „Čo si si kúpila? Ozaj, a ako ti dopadla prezentácia?“ Ona odpovedá: „Kúpila som si hento, tamto, ono...“ – a to je všetko. Niektorí ľudia sú dokonca ešte podráždení, ak sa ich niekto vplyvom nedostatočnej odpovede opakovane opýta na to, čo nebolo vypovedané, a pritom je to úplne prirodzené, keďže netušia, prečo sa druhý nevyjadril. Ak sa dá, nerobme toto na žiadnej úrovni komunikácie. Navyše partneri tu majú byť pre seba, t. j. ak nás niečo trápi, porozprávajme sa o tom, pretože ak budeme mĺkvi, vytvára to zbytočné problémy, za ktoré, vedzme, budeme zodpovední my, nie druhý – vytvoríme tým teda nielen to, že sa cítime mizerne, že niečo nedopadlo, ako sme chceli, no vyrobíme ešte o problém navyše, o to horšie, s človekom, s ktorým sme v partnerskom vzťahu. Ak sa o nejakej negatívnej skutočnosti nechceme porozprávať, je to v poriadku, avšak partner musí vždy vedieť, o čo ide – nemôžeme ho nechať v domýšľaní, v trápení sa pre to, čo nám je. Verte, že rešpektujúc našu slobodu a rozhodnutie, nám dá priestor pre ticho. Musí však poznať dôvod. Každopádne však odporúčam spoločný rozhovor. Dbajme na zodpovednosť, ktorú máme vo vzťahu!
Ako príklady som uviedol značne jednoduché záležitosti, avšak dalo by sa použiť mnoho iných, často oveľa zložitejších skutočností, no verím, že ste tomu všetci dostatočne porozumeli.
Do zverejnenia tretieho dielu cyklu týchto článkov opäť prosím, aby sme skúsili sebareflektovať, ako fungujeme vo svojich manželských, partnerských či medziľudských vzťahoch v kontexte komunikácie. Pokúsme sa správať tak, aby sme našim vzťahom neškodili, pretože tým často a nepotrebne vytvárame komplikovanú sieť negativít, ktoré neskôr treba hasiť. Pokúsme sa aj v situáciách, keď nám je nanič alebo sa z akéhokoľvek dôvodu cítime nepríjemne, nastaviť do režimu uvedomenia si hĺbky našej lásky jeden voči druhému. Vzťahy stoja človeka veľa, no bojovať pre krásu ich funkčnosti a šťastie druhého sa oplatí aj v tých najväčších maličkostiach, pretože čo nič nestojí, za nič nestojí. Kráčajme s láskou napred! 
