Príbeh o Jóbovi poznáme. Bezúhonný a spravodlivý muž, Bohom obľúbený a následne skúšaný. Muž, ktorý prišiel postupne o všetko.
Slová z veršov, ktoré Jób povedal, boli zo situácie, keď prišiel o všetok svoj majetok a všetky svoje deti. A to bola len prvá skúška.
Tento článok však NEBUDE o Jóbovi.
Bude o bolesti a nádeji.
Bude o mne, o tebe, o nás...
A prečo ho teda píšem? Pretože chcem, aby ste vedeli, že ja nie som ako Jób.
Každý z nás sa v živote ocitol v situácii, kedy mal pocit, že nevládze ísť ďalej. Možno v takej situácií si aj teraz. Možno si stratil blízkeho človeka, možno si stratil prácu, cítiš sa úplne sám, si veľmi chorý ... čokoľvek.
Proste ti je ťažko.
Cítiš to. Tú hroznú vnútornú bolesť. Ktorá ťa tlačí, zviera, máš chuť plakať a kričať zároveň, utiecť, vzdať to. Ale na to si povieš, že však sa majú ľudia na svete oveľa horšie ako ty. Zomierajú vo vojne, na rakovinu...
Áno. Je to pravda. Ak by sme merali, kto sa ako má, určite by sme našli ľudí, ktorí sa majú horšie ako my. Empatia je dôležitá.
Ale dnes to nebudeme merať.
Dnes som to ja, ty, môj a tvoj problém. Moja a tvoja bolesť.
Niekedy je dôležité byť, skrátka, sebec a myslieť iba na svoje trápenie.
A vieš čo? Je úplne v poriadku nebyť v poriadku.
Ľudia si zvyknú myslieť, že ak žijeme s Bohom, život bude jednoduchší.
Pousmial si sa? Ak áno, už si asi veľmi dávno zistil, že život s Bohom je niekedy oveľa náročnejší.
Ale stojí za to.
Keď mne bolo ťažko a prežívala som náročné obdobie, na tento verš som si hovorila: Ako prosím? Prepáčte, ale niekto si zo mňa robí srandu? Bože, to ti mám hádam ešte ďakovať za to, ako nanič mi teraz je? To nemyslíš vážne! JA ALE NIE SOM AKO JÓB!
Ale keď nie som ako Jób, Bože...tak kto som?
Bolesť.
Obrovská bolesť, ktorá sa nikde nekončí. A Jób na to povie: „Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané jeho meno.“
Keď mne bolo ťažko a prežívala som náročné obdobie, na tento verš som si hovorila: Ako prosím? Prepáčte, ale niekto si zo mňa robí srandu? Bože, to ti mám hádam ešte ďakovať za to, ako nanič mi teraz je? To nemyslíš vážne! JA ALE NIE SOM AKO JÓB!
Ale keď nie som ako Jób, Bože...tak kto som?
Čo som to za kresťanku, keď ťa nechcem vidieť. Nechcem o tebe počuť. A hnevám sa na teba. Ako si mi to mohol dopustiť!
Poznáš to? Vycítil si presne tú emóciu? Stotožnil si sa s ňou? Zrazu sa niečo v tvojom vnútri pohlo a slabým, bojazlivým hláskom si si povedal, toto som aj ja?
Tak ahoj. Vitaj. Vo svete tu, na Zemi. Vitaj v bolesti, smútku, hriechu. Uvar si kávu, čaj, pohodlne si sadni a prosím, čítaj ďalej.
Pretože tento článok nie je o beznádeji. Je o viere a nádeji.
Nečakaj však návod na lepší a ľahší život. Ten nemám. A ja som aj pochopila prečo. Lebo s takým návodom by som Boha nepotrebovala. Nechcela. Netúžila po Jeho láske.
Nenormálna som bola, keď som sa tvárila, že som ok, ale moje srdce krvácalo. A tvárila som sa tak celkom dlho. A bolo to najhoršie obdobie môjho života. Tvárila som sa, že Boha hľadám, že čo sa stalo, ma už prebolelo, a sústredila som sa na iné veci.
Volám sa Michaela a nie som ako Jób. Nikdy ako Jób nebudem a nikdy ako Jób nechcem byť. Lebo som sebou. Lebo prežívam veci inak. Inak ma bolia a inak nimi prechádzam. Mám na to svoj vlastný čas a občas sa na Boha hnevám. A vieš čo? Som úplne normálna.
Nenormálna som bola, keď som sa tvárila, že som ok, ale moje srdce krvácalo. A tvárila som sa tak celkom dlho. A bolo to najhoršie obdobie môjho života. Tvárila som sa, že Boha hľadám, že čo sa stalo, ma už prebolelo, a sústredila som sa na iné veci.
A potom zrazu.
B U M.
Moje potláčané emócie vybuchli.
Práve vtedy sa to všetko začalo meniť.
Práve vtedy ma Boh začal uzdravovať.
Práve vtedy som ho začala tak naozaj, nanovo hľadať. Postupne. Pomaly.
Keď som si priznala, že nie som v poriadku.
Boh kresťanov je Bohom premien: keď mu odovzdáte svoju bolesť, získate pokoj, a keď mu dáte svoje zúfalstvo, dostanete nádej.“ sv. Páter Pio
Takéto veci o emóciách by sa dali napísať tak do trojzväzkového vydania nejakej beletrizovanej literatúry. Preto to skrátim, nech vás príliš nenudím a nie som príliš sentimentálna ;)
1. Ak nie si v poriadku, priznaj si to. Je to úplne v poriadku.
2. Priznaj si to pred niekým. Priateľom, rodinou, pokojne aj psychológom – keď ma bolí noha, idem k ortopédovi. Keď prechladnem, idem k obvodnému lekárovi. Prečo, keď ma bolí duša, by to malo byť iné?
3. Povedz Bohu, ako sa cítiš. Krič, plač, hnevaj sa, pýtaj sa. Ježíš v Getsemanskej záhrade tiež bojoval so všelijakými emóciami.
4. Rob všetko pre to, aby si našiel...hm. Za mňa to bola nová nádej.
„Boh kresťanov je Bohom premien: keď mu odovzdáte svoju bolesť, získate pokoj, a keď mu dáte svoje zúfalstvo, dostanete nádej.“ sv. Páter Pio
Rozhodni sa dnes, že už stačilo.
Že už bolo dosť bolesti, strachu a zúfalstva.
„Náš Boh je väčší, On je silnejší,
Pane, si viac, než čo tento svet dáva...“
Ja týmto článkom dávam bodku za svojou bolesťou.
Dáš ju so mnou aj ty?
P.S.: Aj keď tento článok vlastne nie je o Jóbovi, ale predsa len mi to nedá a úplne mi to do seba zapadá: ako to s ním nakoniec celé dopadlo?
S nádejou
Michaela Minárová
