Bolí to. Vždy, keď sa niečo lieči alebo uzdravuje, patrí k tomu aj bolesť. Je to čerstvá spomienka v mysli, ako som sedela vo vlaku a snažila sa potlačiť milión emócií a pocitov, ktoré chceli ísť von. Ktoré som chcela zo seba dostať a priam vykričať do celého sveta. Bolelo to vtedy a bolí to aj teraz. Možno o kúsok menej, ale stále je to ešte otvorené a nezahojené. Aj napriek vedomiu, že to takto dopadne. Aj napriek vnútornému hlasu, ktorý ma dávno ubezpečil, že toto nebude partner pre život. Dobrovoľne som sa pustila touto cestou a potom, ako sa to skončí, musí človek prijať všetko, čo stav novonadobudnutej slobody so sebou prinesie.
Etapy rozchodu
Mám rada zaujímavé čítanie. Nie je to tak dávno, keď som natrafila na príspevok, ktorý v sebe niesol informáciu o tom, ako sa vraj „správne“ rozísť. Prečítala som si to aj napriek skeptickým myšlienkam, že to bude ďalší blud. Tých je dnes kopec všade, kde sa len obzrieme. Prečo by toto mala byť výnimka ? V príspevku bol rozchod porovnávaný so smrťou. Resp. s fázami smrti. Bola tam dokonale opísaná moja momentálna situácia plus pár etáp dozadu. Nepochopiteľné mi ostáva, ako niekto môže popierať lásku, keď obyčajný rozchod dokáže človeka tak poznačiť. Z celého príspevku sa mi najviac páčil záver. Na koniec sa vždy dáva to najlepšie. V tomto prípade bol na konci posledný bod, ktorý hovoril o prijatí.
Príprava
Prijatie faktu, že sme sa rozišli. Myslela som si, že keď som nad tým premýšľala tak často, že to ukončím - pôjde to hladko. Že táto fáza vlastne bude prvou. A moje srdce z toho vyjde bez nejakých známok. Koľko naivity v pár riadkoch. Netuším, ako človek dokáže byť takto zaslepený emóciami, ale jeden kľúčový fakt ma toto celé dianie naučilo. Srdce si musí odpočinúť. A zahojiť. Ako svaly potrebujú regenerovať aj po krátkom, ale náročnom šprinte, tak isto aj srdce potrebuje dostať naspäť tú správu farbu. Potrebuje sa dostať na svoju správnu vlnu. Napriek tomu, že vyššie spomínaný príspevok ma zaujal, netvrdila by som, že to musí ísť cez milión etáp.
Tá správna cesta
Alfa a omega je v mojich očiach prijatie a odpustenie. Na každého platí niečo iné. Na mňa konkrétne tento postup. Odpustenie partnerovi a sebe, pretože vzťah so sebou vždy prinesie nie vždy len krásne a radostné okamihy. Nemyslím si, že sa treba na milión riadkov rozpisovať o tom, aké je podstatné odpustiť. Je to jednoducho ako obrovské bremeno či kameň, ktorý nás ťaží.
Prijatie je tou ľahšou časťou. Priznám sa, že keď som etapou odpustenia a prijatia prechádzala ja, tak som nedokázala prestať plakať. Bolo to milión emócií, ktoré som potrebovala dostať von. Na začiatku som spomínala, že som sedela vo vlaku. Celou cestou som sa statočne držala a keď som sa vrátila domov, tak sa popravde nestalo nič. Čakala som na nejakú explóziu. Na spomínané slzy. Ale stále nič neprichádzalo.
Cesta vo vlaku bola nekonečná a ja som si nahovárala, že je to takto všetko v poriadku a už sa k tomu nemôžem vracať. Je to uzatvorená etapa a nebudem ju riešiť. Stačilo tak málo. Jeden rozhovor s Bohom... A ja som sa rozsypala na milión kúskov. V hlave som si premietala, čo sa vlastne stalo. Na toto sa môžete pripravovať akokoľvek chcete. Môžete byť silnými osobnosťami - ale pokiaľ máte srdce, tak rozchod je vždy náročným pre každého človeka. Dopraj si čas. Odpusti si. Prijmi to tak, ako to prichádza. Pretože takto je to v poriadku. A aj keď si myslím, že tieto skvelé reči skoro nikdy na nikoho nezaberú, tak aspoň maj na mysli, že v tom nikdy nie si sám. Nikdy.
Patrícia Lofajová
