Problematika domáceho/partnerského násilia
O domácom/partnerskom násilí je z televízie či z internetu počuť takmer každodenne. Každý má o tom, o čo vlastne ide akú takú predstavu (a tu hneď upozorním, že často mylnú). Množstvo ľudí veľakrát len kývne rukou štýlom: "veď mňa sa to netýka“.
Úprimne som tak kedysi k tejto téme pristupovala aj ja. Síce ako som vyrastala som sa s domácim násilím stretla skrz rodinné pomery môjho okolia, nikdy to nebol pre mňa problém, ktorému by bolo potrebné prikladať nejakú vážnosť.
Časy a ľudia sa však menia, osobné skúsenosti pribúdajú, a tak som dospela do štádia, kedy si myslím, že táto problematika je v očiach ľudí výrazne podceňovaná a mala by sa dostať do čo najväčšieho povedomia. Hoci v tejto problematike platí, že síce osveta je extrémne potrebná, ľudia často pochopia až kým si niektoré veci nevyskúšajú na vlastnej koži...
Čo to teda domáce/partnerské násilie vôbec je?
Je to také správanie, kedy chce jedna osoba zámerne mocou a kontrolou ovládať správanie niekoho iného. V prípade, že medzi osobami príde ku konfliktu, jedna ťahá za výrazne kratší koniec, pričom druhá má jasnú prevahu. Sily teda nie sú rovnomerne rozložené a nie je možné, aby prišlo ku kompromisu ako by to malo fungovať v zdravých vzťahoch. Kým domáce týranie sa deje za zatvorenými dverami v súkromí bytov a domov a môže sa jednať o konflikt medzi manželmi, rodič vs. dieťa, súrodenec vs. súrodenec atď., partnerské násilie nemusí byť nutne len medzi mužom a ženou, ktorí by zdieľali spoločné bývanie. Treba povedať, že násilie má množstvo podôb a prejavov, ktoré spadajú do nasledovných kategórii:
- Psychické násilie:
klamstvá, poučovanie, kritizovanie, obviňovanie (napr. z nevery), nevera, urážky a vulgárne nadávky, ponižovanie, zosmiešňovanie, odopieranie prejavov náklonnosti, nadmerná kontrola, ignorácia a trestanie tichom, neposkytnutie pomoci, odopieranie jedla, schovávanie vecí, vyhrážanie, zastrašovanie...
- Fyzické násilie:
Sácanie, hádzanie predmetov, fackovanie, kopanie, udieranie, ťahanie vlasov, škrtenie, dusenie...
- Sexuálne násilie:
Nežiadúce dotyky, nátlak a absencia súhlasu k sexuálnym praktikám, úmyselne splodené dieťa za účelom udržať a ovládať partnerku, znásilnenie (a teraz sa nebavíme len o znásilnení napr. nevlastný otec - nevlastná dcéra, ale aj medzi partnermi, ktoré sa deje častejšie ako si niektorí ľudia vôbec dokážu predstaviť. Ani v manželstve nemá muž právo mať sex so svojou manželkou, ak mu hovorí nie a bráni sa, ale má rešpektovať jej vôľu)
- Sociálne násilie:
Bránenie byť v kontakte s inými ľuďmi, izolácia, kontrola telefónu, sociálnych sietí...
- Ekonomické násilie:
neprispievanie financiami na domácnosť, ničenie osobného majetku, odopieranie prístupu k spoločnému účtu, snaha zobrať si úver či prepísať majetok v prospech agresora...
Nebudem tu jednotlivé prejavy bližšie špecifikovať, nakoľko to nie je primárnou témou tohto článku. Každá jedna forma násilia by si zaslúžila samostatný článok vzhľadom k tomu, že priblíženie tejto problematiky môže pomôcť viacerým ľudom odhaliť, čo sa v ich živote skutočne deje.
Po odhalení násilia sa vždy začnú kopiť nevhodné a pre obeť zraňujúce otázky a poznámky, ktoré, ak máte aspoň trochu empatie a súcitu, nikdy nevravte. Obeť/preživšia trpí vždy pocitom viny a hanby, že to nechala zájsť až tak ďaleko.
Mojím cieľom je však primárne prihovárať sa tým, ktorí násilie možno nemajú vo svojom osobnom živote, no majú ho vo svojom okolí a často nevedia ako naň majú reagovať, a hlavne ako nereagovať.
Zvyšok článku som sa rozhodla písať v štýle partnerského násilia predovšetkým v ženskom rode, teda keď je obeťou žena, hoci násilím v partnerskom vzťahu či domácom prostredí trpia vo veľkej miere aj muži a je dobre mať tento fakt na pamäti (a samozrejme i deti, ktoré ak by o tom mali napísať článok, vyzeral by možno celkom inak než tento).
Dôsledky domáceho/partnerského násilia a reakcia okolia
Násilie nie je také jednoznačné, ako si väčšina ľudí, ktorí s tým nemajú skúsenosť myslí. Človek, ktorý racionálne zmýšľa a nie je do situácie emocionálne zaintresovaný má na vec úplne iný pohľad. Preto po odhalení násilia sa vždy začnú kopiť nevhodné a pre obeť zraňujúce otázky a poznámky, ktoré, ak máte aspoň trochu empatie a súcitu, nikdy nevravte. Obeť/preživšia trpí vždy pocitom viny a hanby, že to nechala zájsť až tak ďaleko.
Ako prvá a takmer okamžitá nevhodná reakcia okolia je: "Prečo neodišla skôr?“
Obeť/preživšia si často nechce pripustiť, čo sa jej skutočne deje, poprípade nemá dostatok informácii, ktoré by jej situáciu jasne pomenovali. Bagatelizuje situáciu a opakuje si, že to nie je až také zlé, pretože aj zlé správanie začnú vnímať ľudia ako normálne, pokiaľ sú mu vystavení dostatočne dlho.
Často klame samú seba, pretože je to pre ňu istá forma psychickej záchrany. Racionálne vie, že to, čo zažíva nie je normálne, no láska, resp. skôr forma závislosti (ktorú možno poznáte pod pojmom štokholmský syndróm či traumatické puto) spolu so strachom z pomsty, nedostatkom finančných prostriedkov a podpory okolia ju nútia vo vzťahu zotrvať.
Ak sa aj pokúša nejakým spôsobom vzťah opustiť, citovým nátlakom, vyhrážkami, prosbami o odpustenie, sľubmi, že sa agresor zmení a nedostatkom pomoci od okolia sa žena do vzťahu vracia, kde sa situácia nielen, že nezmení, ale po čase začne ešte viac eskalovať.
Navyše agresori sa svojich partneriek nevzdávajú tak ľahko a tyranizujú ich aj po odchode. Poznajú slabé stránky obetí a používajú ich ako zbraň. Často obeť nechajú, resp. dajú jej aspoň trochu vydýchnuť len v prípade, že majú za ňu náhradu, ktorá ich ale musí dostatočne poslúchať a z ktorej musia mať rovnaké, ak nie väčšie výhody ako z tej predchádzajúcej.
Nevhodná veta č. 2 – "No to si bola dobre blbá, že si si to nechala. Mňa keby len raz udrel, už by ma nevidel.“
Ľahko sa hodnotí situácia, v ktorej človek nikdy nebol. Spoločnosť však vždy uráža a hodnotí obeť namiesto toho, aby odsúdili konanie páchateľa. Navyše stále prevláda akási predstava, že obeť musí byť vyslovene bitá, má modriny či iné rany na tvári, rukách či ostatných častiach tela. Ak je páchateľ navyše alkoholik, spĺňa to aké také predstavy o týraní.
No čo ak sa nič z toho nedeje? Čo ak je páchateľom inteligentný, vzdelaný človek s dobrým zamestnaním, obľúbený vo svojom okolí, ktorý vie ublížiť bez toho, aby spôsobil viditeľné zranenia? Takéto skryté násilie je neviditeľné nielen pre okolie, ale nevie ho tak ľahko odhaliť ani žena, ktorá často skôr uvažuje nasledovne: "Veď to predsa nebola žiadna facka, to bolo len také jemné ťapnutie... predsa nejde o žiadne týranie, keď nemám modriny... to, že ma držal pod krkom bol len chvíľkový skrat spôsobení mojím správaním, keby nevymýšľam a neoponujem mu, nevybuchol by tak...“
Každému fyzickému trestu predchádza psychické týranie. Na to, aby obeť násilníkovi odpustila prvú facku, ju najskôr musí páchateľ psychicky zlomiť. Agresor najskôr obeť naučí pochybovať o sebe a svojom správaní, potom ju naučí neustálymi klamstvami pochybovať o vnímaní reality, poprie svoje činy, čím sa obeť naučí, že ona všetko vníma zle a extrémne citlivo a to, čo agresor spravil vlastne ani nebolo také zlé.
Síce fyzické modriny či zlomeniny sú očiam viditeľné, modriny na duši sa hoja oveľa ťažšie. Obeť je z takéhoto psychicky náročného prostredia vždy emočne vyčerpaná a to aj niekoľko rokov potom, ako vzťah opustí. Práve však nalomené zdravie, a to tak fyzické ako psychické slúži ľudom na ďalšiu nemiestnu poznámku:
Poznámka č. 3 – "Chce len zaujať, je to obyčajná hysterka, psychicky labilná osoba, ktorá chce svojho bývalého partnera len očierniť, aby sa mu pomstila.“
Iste, ak sa ľudia dozvedia o domácom/partnerskom násilí, vždy pri posudzovaní situácie zohrávajú úlohu sympatie alebo nenávisť k jednému či druhému. Prípadne sú tu "odborníci na psychické zdravie“, ktorí, ak sa niečo také pretriasa v médiách alebo majú bližší vzťah k agresorovi než k obeti či možno dokonca sami majú agresívne sklony, automaticky riešia konanie a psychické zdravie obeti.
To isté platí pri sexuálnom obťažovaní, násilí či znásilnení. Psychické zdravie páchateľa (ktorý, ak bol navyše v čase nejakého incidentu pod vplyvom alkoholu či drog, čo mu často slúži ako ospravedlnenie, že v normálnom stave by takých vecí schopný nebol, o čom sa dá tiež polemizovať) rieši len málokto. Poprípade sa to nesie v štýle "on mal ťažké detstvo, tak mu to musíte prepáčiť“.
Vina sa tak často presúva na obeť, pričom okolie si absolútne neuvedomuje, aké dôsledky násilie zanecháva. Odchodom od násilného partnera sa pre ňu trápenie nekončí. Práve naopak, zápasí s úzkosťami, depresiami, či posttraumatickým stresovým syndrómom, ktorých liečenie súvisí aj s podporou okolia.
Ak však okolie na obeť neustále ukazuje, že to ona je tá vinná, zľahčuje jej situáciu či dokonca popiera, že by sa niečo také stalo, (obeť) sa môže uzavrieť pred okolím z dôvodu, že sa svojho okolia, podobne, ako kedysi agresora, začne báť a v budúcnosti bude pre ňu o to viac komplikovanejšie nájsť v ľuďoch stratenú dôveru.
Veta č. 4. - "Ako si rozmýšľala, keď si sa s ním dala dokopy? Mne sa nepáčil hneď od začiatku“
Túto poznámku zvykne mať voči obetiam/preživším predovšetkým blízka rodina alebo kamaráti, od ktorých sa ich páchateľ snažil odstrihnúť, aby s nimi prerušila kontakt. Jasné, že blízki môžu mať voči obeti istú dávku hnevu, ak jej radili už skôr, aby ho opustila a ona ich neposlúchla. No vyčítať obeti, že keby sa s ním nedala dokopy, tak sa jej to nestane je absolútne scestné.
Nikto by si nikdy nezačal s niekým, kto by mu hneď na prvom rande dal facku alebo ho začal ponižovať a zhadzovať. Iste, existujú náznaky, ktoré môžu čo-to napovedať. No tie človek bez skúseností alebo zaľúbený človek s ružovými okuliarmi nevníma.
Na prvých stretnutiach nikto (okrem teda tých, ktorí už majú zlú skúsenosť) nevníma, že tá osoba, s ktorou je vám príjemne vám v skutočnosti môže dať za pár mesiacov facku len preto, že sa nesprávate podľa jej očakávaní.
Poznámka č. 5 – "Zaujímavé, že sa neozvala hneď ako sa to stalo. Bohvie ako to vôbec bolo. Ak je to pravda, prečo hneď (alebo ešte) nepodala trestné oznámenie?“
Na to, aby obeť/preživšia od agresora odišla alebo spravila iné dôležité rozhodnutia, aby sa ozvala, musí mať istú dávku odvahy, sily a hlavne podpory. To, že sa neozve hneď neznamená, že sa daná vec nestala. Preto nebagatelizujte a neanalyzujte jej správanie. Nepýtajte sa prečo robila či robí to či ono.
Ak sa raz dostane von z násilného vzťahu a je schopná o tom dokonca vravieť, ona najlepšie vie čo robí, aby tým sama sebe, ale aj svojmu okoliu (pretože často na to okolie obete berú ohľad viac ako sami na seba) čo najmenej ublížila.
Ak nespraví niečo, čo vy, z vášho nezaintresovaneho pohľadu, beriete za celkom logické, neznamená to, že to nechce spraviť len preto, že musí mať na tom, čo sa stalo nejaký podiel viny alebo že by sa to vôbec nestalo. Väčšinou len vidí veci a súvislosti, ktoré vy, z vášho pohľadu, nie ste schopní vnímať. Nenúťte ju sa obhajovať ešte aj pred vami, pretože jediné, čo jej tým spôsobíte je, že ju budete opätovne traumatizovať.
Ako teda reagovať?
Samozrejme, nevhodných poznámok je nespočetné množstvo a sem-tam to, čo môže ublížiť jednému, nemusí ublížiť druhému. No ako však čo najvhodnejšie reagovať? V každom prípade je dôležité byť oporou a poskytnúť pochopenie.
Násilne sa nemiešajte a netlačte na dotyčnú čo má a nemá robiť, pretože to môže spôsobiť viac škody ako osohu. Je dôležité upozorniť, oboznámiť, ale nie nútiť. Rozhodne sa nesnažte vyriešiť veci a konať za obeť bez toho, aby s tým dotyčný/á vopred súhlasila. Nesnažte sa konfrontovať násilníka, pretože tým riskujete, že akonáhle vy budete preč, agresor môže ublížiť obeti, a to dokonca viac ako obyčajne, pretože sa bude cítiť v ohrození. Agresori nenávidia, ak ich činy uzrú svetlo sveta a dostanú sa za múry bytu.
Dotyčná osoba musí cítiť, že môže rozprávať otvorene bez toho, aby ste ju súdili. Ak je známy/a v násilnom prostredí, v žiadnom prípade nevravte veci typu: "Si hlúpy/a, ak ho/ju neopustíš.“ Vysvetlenie, prečo takto nereagovať je celkom jednoduché. Ak by vám rozprával niekto niečo zlé na vášho partnera/ku alebo člena rodiny a hovoril vám, že ste hlúpi, ak to tolerujete a zotrvávate pri ňom, jediné, čo by to s vami spravilo je, že by ste sa snažili partnerov či členov rodiny brániť, nahnevali by ste sa.
Možno by ste zostali zahanbení, a tiež by to mohlo u vás umocniť pocit neschopnosti, pokiaľ by dotyčný upozornil na niečo, o čom viete, no riešenie odkladáte na neskôr, poprípade to nechcete riešiť vôbec. Ľudia, ktorí zažívajú násilie si racionálne uvedomujú, že to nie je správne, no emocionálna stránka im to nedovoľuje ukončiť.
Nesúďte človeka, ak nie je psychicky pripravený opustiť vzťah či spraviť niečo, čo sa vám zdá celkom logické. Preto, namiesto toho, aby ste niekomu povedali, že je blbý, ak v takom vzťahu zotrváva, skúste povedať niečo v štýle: "Vidím, že sa k tebe tvoj partner/ka nespráva tak, ako by mal. Neuvažoval/a si nad tým, že by si s tým niečo robil/a?“ Týmto spôsobom nielen, že vyjadríte podporu a neodsúdite, ale zároveň dáte priestor, aby vám dotyčný/á o celej veci povedala viac.
Ak sa vám blízky človek zveril, že zažil niečo traumatické, je viacero spôsobov ako možno zareagovať:
"Mrzí ma, čo sa ti stalo.“
"Ako ti môžem byť nápomocný/á?“
"Nenechám ťa v tom samého/ú, dostaneme sa z toho spolu.“
"Som tu pre teba kedykoľvek to budeš potrebovať.“
"Čo by ti v momentálnej situácii mohlo najviac pomôcť?“
Dôležitou vecou je mať trpezlivosť s obeťou, pretože pripustiť si psychicky náročné veci je extrémne ťažké, a preto obeť nemusí chcieť hneď po upozornení konať. Zvyčajne koná až vtedy, keď už má reálne strach o svoj život alebo už nevidí z celej situácie iné východisko.
Deti a cirkevné manželstvo nie sú dôvodom na znášanie týrania
Opustiť násilný vzťah, v ktorom sú deti je o to viac komplikovaný. Ľudia okrem spochybňovania svojej situácie nechcú rozbiť rodinu. Nechcú pripraviť svoje deti o druhého rodiča. Nechcú, aby vyrastali v nekompletnej rodine. Vy, z pohľadu nezaintresovanej osoby nikdy neraďte, aby so svojimi partnermi zostali len kvôli deťom a vydržali to.
Neargumentujte tým, že ľudia v minulosti v takýchto vzťahoch zostávali, že sa snažili takýto vzťah budovať a nezahadzovali ho. To, že tak ľudia kedysi konali ešte neznamená, že to tak bolo správne. Správanie agresora sa nedá vydržať kvôli ohrozeniu psychického aj fyzického zdravia či až života. Ohrozuje sa tým nielen život ženy, ale aj detí, a to aj do budúcna.
Deti sú veľmi učenlivé a čo vidia u svojich rodičov môžu aplikovať vo svojom živote v dospelosti. Treba mať na pamäti, že zlo plodí len ďalšie zlo. Aký príklad dá muž svojmu synovi, ktorý dá jeho mame facku, ktorý jej permanentne nadáva a ponižuje ju? Nebude syn v budúcnosti takéto správanie normalizovať a nebude to aplikovať ďalej pod falošnou domnienkou, že on sa tak správať môže jednoducho len preto, že je to muž a muži také veci robia?
(Môže sa stať aj opačný prípad, kedy syn správanie otca odsúdi, no sám vo svojich vzťahoch môže mať v budúcnosti problém s agresívnym správaním od žien.) Preto rada typu: "Nemôžeš deťom zobrať otca a musia vyrastať v kompletnej rodine.“ nie je namieste, práve naopak, z takého dieťaťa si týmto spôsobom spoločnosť vychováva ďalších agresorov alebo obete domáceho násilia.
Vy, z pohľadu nezaintresovanej osoby nikdy neraďte, aby so svojimi partnermi zostali len kvôli deťom a vydržali to. Ohrozuje sa tým nielen život ženy, ale aj detí, a to aj do budúcna.
Druhou, a hlavne pre kresťanov podstatnou otázkou je téma rozvodu. Podľa KKC je manželstvo sviatosťou, je zmluvou, v ktorej muž a žena majú medzi sebou vytvárať spoločenstvo na celý život. Toto spoločenstvo má byť zamerané na DOBRO manželov, plodenie a výchovu detí.
Dobro, láska, porozumenie, vernosť, úcta a rešpekt, ktoré by mali byť súčasťou sviatostného manželstva, v tyranizujúcom vzťahu absentujú. Ako píše biblia: "Duša tyrana žiada zlé, jeho blížny nenájde v jeho očiach zľutovanie.“ (Prís 21, 10).
Chcieť od obete, aby pretrvávala vo vzťahu s agresorom, egoistom, ktorý má seba a svoje potreby na piedestáli, zatiaľ čo obeť je vystavovaná dennodenným výčitkám, vyhrážkam či ponižovaniu bez akéhokoľvek súcitu je rovnaká hlúposť ako chcieť od dieťaťa, ktoré v škole šikanujú, aby zostalo v zlom kolektíve, mávnuť nad tým rukou a celý problém odignorovať. Ako šikanujúce dieťa chodí do školy so strachom a stiahnutým žalúdkom, podobné stavy prežíva aj obeť vo svojom vlastnom domove. Strach a napätie sú v ostrom protiklade s DOBROM, ktoré má prevládať v sviatostne uzavretom manželstve.
Je zaujímavé, že veľa ľudí odsudzuje rozvod kvôli svojej viere, no nevadí im, že tým podporujú zlo.
Občas mám pocit akoby práve kresťania schvaľovali domáce násilie pod dojmom zachovania rodiny a hlavne kvôli faktu, že kresťania sa nemajú rozvádzať, pretože rozvod predstavuje akúsi hanbu, odsúdenie a vylúčenie z kresťanskej komunity. Je zaujímavé, že veľa ľudí odsudzuje rozvod kvôli svojej viere, no nevadí im, že tým podporujú zlo.
Namiesto aspoň minimálneho pokoja, ktorý by rozvod mohol priniesť radšej privrú oči a často, skôr nerozmýšľajúc nad závažnosťou, podporia šikanu, urážky, bitky, či znásilnenia. Iste, rozvod nie je dobrý a prináša so sebou aj kopu ďalších problémov. No často je to jediná cesta k záchrane života.
Kontakty pre pomoc obetiam násilia:
Bezplatná nonstop linka pre ženy zažívajúce násilie - 0800 212 212
Kontakty pre jednotlivé kraje môžete pozrieť aj tu: www.zastavmenasilie.gov.sk
Autor: Agáta
