K zraneniu dochádza vždy, keď sa voči sebe správame neláskavo, či už úmyselne, alebo neúmyselne. Keďže sme len nedokonalí ľudia, zraneniam vo vzťahu sa nevyhneme. Keď nás niekto zraní, inštinktívne voči nemu pocítime hnev. Postupne sa pridáva túžba po odplate, strach, že sa zranenie zopakuje a pocit viny. Výsledkom zranenia, ktoré sa nerieši, je naštrbenie dôvery, uzatvorenie sa pred druhým, emočný chlad až postupné úplné vymiznutie intimity.
Ako sa dá intimita vo vzťahu znovu obnoviť?
Procesom odpustenia, ktorý má tieto fázy:
-
Hovoriť o zranení.
-
Byť pripravený požiadať o odpustenie.
-
Rozhodnúť sa odpustiť jeden druhému.
Ak sa chceme vyhnúť tomu, aby sa zranenia v našom vzťahu hromadili, je potrebné povedať tomu druhému, kedy a prečo nás zranil. Snažme sa to urobiť jemne, nie nevľúdne a odsudzujúco. Dôležité je hovoriť o tom, ako sme sa v danej situácii cítili a vyhýbať sa zovšeobecneniam.
V skutočne milujúcom vzťahu musíme byť pripravení povedať slovo „prepáč“, azda dokonca aj denne. Musíme si dať pozor aj na to, aby tón nášho hlasu neprotirečil tomu, čo hovoríme. Úprimné ospravedlnenie bez podmienok má v manželstve veľkú moc – „odzbrojuje nás“, už nemusíme byť v defenzíve, aby sme sa obhájili, alebo si vracali navzájom zranenia ako v boji „oko za oko“.
Tretia časť procesu odpustenia je najťažšia. Odpustiť znamená rozhodnúť sa neprechovávať negatívne myšlienky na minulosť voči tomu druhému. Všimnime si, že odpustenie nie je pocit, ale rozhodnutie. Ale ak sa aktom našej vôle rozhodneme odpustiť, pocity odpustenia sa dostavia neskôr. Odpustenie môže priniesť úžitok nielen nášmu manželovi či manželke, ale aj nám samým, pretože nás oslobodzuje – od hnevu, sebaľútosti, nenávisti, zatrpknutosti a sebectva. Rozhodnutie odpustiť nás robí schopnými posunúť sa vpred bez toho, aby nás ťahali nadol „reťaze horkosti a putá hnevu“. Odpustenie umožňuje začať proces uzdravenia nášho vzťahu a obnovenie intimity a vzájomnej dôvery.
Ak sa v manželstve naučíme odpúšťať si navzájom denne, je to, akoby sme každý deň začínali s čistou stránkou nepopísaného papiera a bez múru medzi nami.
Autor: Mgr. Zuzana Fabianová
