Hneď na úvod chcem povedať, že ani jeden z nás tu už nemusel byť.
Keď vstupoval manžel do puberty, pri jednom rodinnom výlete sa začal topiť v jazere – otec ho síce v poslednej chvíle z vody vytiahol, mozog môjho budúceho muža bol však vtedy už neokyslyčený natoľko, že ešte niekoľko rokov si niesol dôsledky v podobe epileptických záchvatov.
Ja som sa raz ako dieťa topila na Domaši po tom, čo som vypadla z vodného bicykla (našťastie bez takýchto vážnych následkov), inokedy ma cestou zo školy skoro zrazilo auto (našťastie vodič včas zastal a jedine sa na mňa v strese vykričal, prečo nedávam pri prechádzaní cez cestu pozor), neskôr, už ako dospelá som prežila autohaváriu s vtedajším priateľom (našťastie, odnieslo si to len auto, my dvaja aj posádka druhého vozidla, ktoré do nás narazilo, keďže vodič si nevšimol značku označujúcu hlavnú cestu, sme skončili bez jediného škrabanca).
Náhody, zázraky?
To nech si každý zodpovie sám. Ja len viem, že obaja žijeme (dokonca sa manžel vyliečil aj z epilepsie).
Za ešte väčší zázrak (lebo ja to považujem za zázrak) však možno označiť „zmŕtvychvstanie“ našich duší.
Obaja sme si v živote prešli obdobím, kedy sme sa odklonili od Božích ciest (hoci navonok to tak nemuselo vyzerať, lebo kostol, modlitba, dokonca sviatosti...) a snažili sa hľadať svoje šťastie aj na hriešnych cestách (samozrejme, s patričným nánosom výhovoriek a ospravedlnení, ktorými sme chceli učičíkať svoje svedomie).
Obaja sme sa však dostali do bodu, keď sme svoje hriechy boli schopní vyznať ako hriechy, nehľadať už ďalšie výhovorky, ale skôr spôsob, ako začať odznova, lepšie.
To všetko bolo ešte skôr, ako sme sa spoznali – Boh však už vtedy mal s nami nádherný plán a postupne veci riadil tak, aby sme sa v správnom čase stretli.
Denná modlitba k sv. Jozefovi
V čase, keď som sa definitívne rozhodla pre život s Bohom bez kompromisov (hoci som absolútne nevedela, ako takého budem schopná), ma Boh obdaril viacerými „vliatymi milosťami“ – a jednou z nich bola veľká úcta k svätému Jozefovi. Dovtedy som k nemu mala pomerne neutrálny, alibistický vzťah a zrazu, bez nejakého vedomého podnetu, som si uvedomila, ako ho mám rada – a najmä ako rád má on mňa.
Veľa som o ňom začala meditovať, vyhľadávať si piesne o ňom, modlitebníky, knihy (nie žeby ich bolo veľa). Tešilo a upokojovalo ma rozmýšľať o jeho živote. Hoci som v tom období zápasila s určitou škrupulozitou a strachom z Boha, k svätému Jozefovi som sa nebála priblížiť.
Zrejme niekedy v tom čase som natrafila aj na modlitbu za budúceho manžela, ktorú som sa odvtedy modlila denne, každé ráno cca dva roky (s výnimkou tých, keď som zaspala a potom som už len urýchlene musela bežať do práce 
).
Znela takto: „Svätý Jozef, ďakujem ti, že som sa ešte nevydala. Svätý Jozef, ty v Bohu vieš, kto má byť mojím manželom. Pomôž mi stretnúť sa s tým človekom. Svätý Jozef, daj, aby to bol dobrý muž, ktorý ma bude milovať a ctiť tak, ako si ty miloval a ctil Pannu Máriu. Svätý Jozef, veď ma k ukončeniu každej mojej známosti, ktorá sa nepáči Bohu.“
Táto jednoduchá modlitba mi naozaj pomohla učiť sa úprimne ďakovať za to, že som ešte slobodná (hoci niekedy som to brala ako kríž) či za to, keď mi nevyšiel nejaký potenciálny vzťah, a to aj s ľuďmi, ktorí podľa mojich ľudských kritérií boli skvelými kandidátmi na veriaceho manžela. Spätne môžem potvrdiť, že ŽIADEN z nich by nebol pre mňa taký vhodný ako môj muž, a že so žiadnym z nich by som nedokázala žiť v takej harmónii a radosti ako s ním.
Ako to začalo
Keď sa blížili moje 26. narodeniny, cítila som, že by bolo fajn nerobiť oslavu, ale stráviť ich na nejakých duchovných cvičeniach. Pozerala som na internete, čo sa v tom čase koná – a najviac ma oslovila duchovná obnova pre slobodných. Časť vo mne mala strach; reku, čo si o mne pomyslia iní, keď sa dozvedia, že na niečo také chcem ísť, či im nebudem pripadať zúfalá... Vtedy som si už, našťastie, uvedomovala múdrosť myšlienky (opäť nepoznám jej autora) „nedovoľ strachu, aby sa stal zlodejom; môže ti ukradnúť kopec skvelých vecí“ – a tak som počúvla hlas svojho srdca a šla.
Nie so všetkými myšlienkami na danej obnove som súhlasila, mnohé mi však pomohli ešte lepšie si utriediť vlastné postoje a hodnoty (vrátane tých pri výbere partnera) – a táto obnova ma tiež navnadila na to, aby som vyšla zo svojej komfortnej „čakacej“ zóny.
Po návrate z nej som totiž cítila, že sa chcem prihlásiť na internetovú zoznamku. Opäť to bolo niečo, o čom som v hĺbke srdca vedela, že to mám spraviť a že to vo mne vyvoláva pokoj, na povrchu bol však strach v štýle „čo o mne iní povedia, čo si o mne pomyslia“ (a čiastočne aj negatívne skúsenosti z minulosti). Boh mi však aj tento strach pomohol prekonať – a tak som sa ocitla na jednej svetskej zoznamke.
Áno, svetskej. Rozum mi síce hovoril „choď na kresťanskú, veď hľadáš veriaceho muža“, ja som však počúvla vnuknutie, ktoré ma viedlo na svetskú. Spätne vidím, že to bola súčasť Božieho plánu pre mňa – ako veľmi nerozhodný typ človeka by som na kresťanskej zoznamke zrejme tápala medzi desiatkami profilov úžasných veriacich mužov, na svetskej zoznamke však takých bolo... Skrátka veľmi málo. Najprv som síce zo zdvorilosti odpisovala viacerým mužom, ako však rástol počet správ (nie je tajomstvo, že žena si na internetových zoznamkách môže vyberať), povedala som si, že budem reagovať len na tie, za ktorými vidím potenciál. A keďže ten som videla naozaj len v minime ľudí, čo ma kontaktovali, pomerne rýchlo to dopadlo tak, že som si písala už len s jediným – a zaujímavé je, že sa volal Jozef.
Zaujal ma po všetkých stránkach – teda hodnotovo, duchovne, duševne aj fyzicky. Dokonca mal vybrúsenú štylistiku a gramatiku, čo mi ako novinárke mimoriadne imponovalo tiež :).
Diablove útoky a Božie povzbudenia
Po čase navrhol, že za mnou od Košíc príde do Bratislavy. Ešte pred prvým stretnutím sme si mali dať prvý videohovor. Víkend predtým som bola na Púti zrelosti vo Vysokej nad Uhom a rovno odtiaľ som šla na viacdňovú návštevu k sestričkám v Ľubici, do BA som sa teda vrátila duchovne veľmi osviežená, fyzicky však trochu „rozbitá“ – a zvedavá, ako to dopadne. Predsa len je iné si s niekým písať a iné vidieť jeho gestiku, miminku, počuť jeho hlas...
Pred videohovorom som sa niekoľkokrát prezliekla (žena, čo vám poviem ), modlila sa a napokon všetko odovzdala Bohu.
Videohovor sa začal. A vtedy – hoci viem, že to znie zvláštne – som mala veľmi silný pocit, že pozerám na svojho MANŽELA. Predtým som nič také necítila a nezažila, a navyše by asi nebolo vhodné prvý videohovor stráviť tak, že budem na toho milého mladíka v obrazovke iba čudne civieť, tak som sa tento pocit pokúsila potlačiť a jednoducho normálne konverzovať. Bavili sme sa asi hodinu – a hneď sme sa dohodli na ďalšom videohovore. Skrátka sme si sadli.
Naše prvé stretnutie naživo bolo tiež super – trvalo 16 hodín (vo všetkej počestnosti) a hoci obaja sme pred ním mali ešte rôzne obavy/útoky, posilnení modlitbami sme šli do toho. Súčasťou tohto rande bola aj spoločná svätá omša či modlitba – obaja sme hneď od začiatku chceli do nášho potenciálneho vzťahu prizvať aj Boha.
Istota, že tento muž bude mojím manželom, postupne rástla a upevňovala sa – samozrejme, jemu som to nepovedala (až po zasnúbení), spoliehajúc sa na Boha, že ak je hlas v mojom vnútri pravdivý, podobne v správny čas prehovorí aj k nemu.
Asi nikoho neprekvapí, že diabol chcel od začiatku náš vzťah ničiť – v mojom prípade na to používal buď niektorých ľudí, ktorí ma „bodali“ necitlivými poznámkami, alebo ma zhrýzal zvnútra, napríklad v podobe pocitov, že som sa veľmi hriešna, slabá, nehodná Jožka a jeho lásky. Pripomínali sa mi rôzne moje hriechy z minulosti a veľké útoky som cítila aj v oblasti mojich súčasných schopností (napríklad, že nie som dosť dobrá gazdinka).
Našťastie, ako rástli podobné útoky a pokušenia, rástli aj Božie milosti. Cez milión situácii a viacerých ľudí ma Boh uisťoval, že vzťah s Jožkom je v súlade s Jeho vôľou a že by som sa nemala toľko podceňovať. Často to robil aj cez Jožka. Postupne Boh práve cez jeho lásku a prijatie zahojil veľa mojich zranení, čo vlastne robí doteraz.
Túžba žiť čisto
Na prelome rokov 2019/2020 sme spolu boli na päťdňovej púti vo Vysokej nad Uhom. Keďže jej termín sa kryl so Sviatkom Svätej rodiny (29. december), viaceré prednášky a kázne boli komponované práve k téme manželstva, rodičovstva a podobne. Okrem toho, že nám vypočuté názory pomáhali určovať ďalšie smerovanie v našom vzťahu a viesť diskusie na dané témy, bol pre nás tento čas milostivý aj v tom, že sme spolu mohli stráviť súvislý dlhší čas spolu (dokonca sme boli v jednej skupinke) a spoznať sa tak aj mimo svojej komfortnej zóny (zle vyspatí, nie vždy upravení, nie vždy dobre najedení...).
Okrem toho bol pre nás tento čas dôležitý ešte v jednej veci – keď ma po skončení púte Jožko odprevádzal na vlak do BA, chcel mi dať na rozlúčku bozk. Už aj predtým sa o to pokúšal, vždy som sa však tomu vyhla so slovami, že ešte nie. Sama som nevedela, kedy mu chcem dovoliť pobozkať ma – a vtedy zo mňa tak spontánne vyhŕklo niečo v tom zmysle: „A čo keby sme sa vôbec nebozkávali?“ Na moje prekvapenie mi rovnako spontánne povedal áno. Dohodli sme sa, že prvý bozk si dáme až pri oltári. Ak nás niekto vtedy v tom vlaku videl a počul, asi mu naše predsavzatie muselo pripadať nereálne: bolo očividné, ako veľmi sa priťahujeme a ako sa chcú naše pery spojiť – ani jeden sme vtedy netušili, ako sa vydržíme nebozkávať, ale aj tak sme obaja cítili istý pokoj a radosť, že do toho ideme.
Ešte dodám, že v tom čase som asi pol roka patrila medzi dievčatá a mladé ženy, ktoré nosili tzv. Ankin prsteň – strieborný posvätený prstienok z Vysokej nad Uhom symbolizujúci túžbu žiť čisté vzťahy.
Ako náš boj o čistotu vyzeral nasledujúce mesiace, si môžeš prečítať v tomto svedectve.
Boh miluje radosť človeka
Zasnúbili sme sa pomerne rýchlo – pre niektorých až prirýchlo. Dôležitá však podľa mňa nie je dĺžka, ale HĹBKA vzťahu. Iste, tieto dve veličiny idú často ruka v ruke, ignaciánske rozlišovanie mi však napovedalo, že náš krok bol správny.
Mnohým bolo tiež podozrivé, že sa nehádame, že medzi nami panuje súhra a pokoj. Najmä pre mňa bolo zraňujúce, že toľkí to považujú nie za ovocie toho, že náš vzťah je vymodlený a premodlený, ale interpetujú si to ako dôsledok našej naivnosti či neúprimnosti (v zmysle „to máte len ružové okuliare“ alebo „veď počkajte, v manželstve to bude inak“).
Nedávno sme si s manželom čítali z knižky Tomáša Jellúša SJ Rozkvitnutá láskou jeho úvahu na margo evanjelia, v ktorom Ježiš uisťuje Nikodéma: „Uvidíš väčšie veci ako toto“ (Jn 1, 50).
Tomáš to krásne okomentoval: „Ak sa z niečoho veľmi tešíme, väčšinou nás usmerňujú: Nezvykaj si, že každý deň to dostaneš, uvidíš, prídu ťažšie dni, nevyžívaj sa v tom atď. A zdvihnutý kresťanský moralizátorský prst sa už aktivizuje. Ježiš ide opačne: Tešíš sa? Uvidíš ešte väčšie veci ako tieto!“
Tak nejako by som zhrnula našu doterajšiu manželskú skúsenosť – chodenie bolo super, snúbenectvo ešte viac, a manželstvo je najlepšie. Považujem za dôležité aj iných povzbudiť, že manželstvo nemusí byť niečo ako krížová cesta, ale že ak sa človek nechal viesť Bohom a správne si vybral, je to ozaj najkrajší a najnaplňujúcejší ľudský vzťah v živote (jedným dychom však pre istotu zdôraznim – ak vám to škrípe už vo vzťahu, samo od seba sa to nezlepší; riešte to už pred prípadným vstupom do manželstva!)
Aj v manželstve vidíme, že vzťah bez hádok, v pokoji, harmónii a radosti JE s Božou milosťou možný. Veľa sa spolu smejeme (aj zo seba), rozprávame sa, modlíme – a môžem potvrdiť, že sv. Jozef naozaj vážne zobral slová „daj, aby to bol dobrý muž, ktorý ma bude milovať a ctiť tak, ako si ty miloval a ctil Pannu Máriu“. Ak som sa ešte ako slobodná bála, či to nie je rúhanie chcieť byť až tak milovaná, realita mi dennodenne ukazuje, že pre Boha nebol problém dopriať nám takéto požehnanie (samozrejme, človek musí ponúkanej Božej milosti podať ruku napríklad tak, že sa ním nechá viesť a formovať).
V našej kultúre, žiaľ, sú ešte stále živé a žité klišé o tom, že „koho Boh miluje, krížom navštevuje“, alebo sa v niektorých kruhoch za najväčší vzor manželskej lásky považuje kombinácia „on je tyran a egoista, ale ona verne ostáva s ním“ – ani sa potom nemožno čudovať, že mnohí tak nedôverčivo reagujú, keď stretnú manželov, ktorí sú spolu šťastní. Smutné, však?
O to viac pokladám náš vzťah za dôležitý – nielen pre nás dvoch, ale aj (a možno najmä) ako svedectvo pre iných. Azda v duchu postrehov pápeža Františka v exhortácii Amoris laetitia, v ktorej opakovane zdôrazňuje ideál „radosti lásky“ či nežnosti medzi manželmi.: „My však veríme, že Boh miluje radosť človeka, že on všetko stvoril „na užívanie“ (1 Tim 6, 17). Dovoľme, aby prepukla radosť nad jeho nežnosťou, keď nám hovorí: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si... Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Aj manželský pár odpovedá na Božiu vôľu, keď prijíma toto biblické pozvanie: „V deň blaženosti buď blažený“ (Kaz 7, 14). Otázka je mať slobodu na prijatie toho, že pôžitok môže nadobúdať rozličné formy vyjadrenia v rôznych okamihoch života, podľa potrieb vzájomnej lásky.“
Samozrejme, v živote prídu aj rôzne skúšky – ide však o to, ako sa k nim postavíme. V tomto smere nám tiež pomáha sv. Jozef, a to nielen svojim orodovaním, ale aj príkladom. Rada a často rozmýšľam nad tým, že ani jeho predsa neobchádzali ťažšie okamihy ako neplánované tehotenstvo Márie, pôrod v cudzom meste, maštaľ namiesto pôrodnice, útek pred mocným psychopatom, ktorý im chcel zavraždiť syna... A predsa sv. Jozef a Panna Mária dokázali žiť v harmónii, radosti, pokoji; byť k sebe verní, úctiví, nežní...
Požehnaná svadba
Je až neuveriteľné, koľko vzácnych ľudí chodí po svete. Ľudí, ktorí sú schopní a ochotní radovať sa s radujúcimi (porov. Rim 12, 15) či povzbduzovať iných (porov. Heb 3, 13). Som veľmi vďačná, že takých máme aj v našich pôvodných rodinách, medzi priateľmi či známymi. Ktovie, kde by sme boli bez ich lásky, obiet a modlitieb. Vieme, že veľa ľudí sa za nás a rôzne naše potreby modlilo a postilo – a ktovie, o koľkých takých ľuďoch a obetách ani nevieme.
Veľmi ma napríklad dojalo gesto našich družičiek – medzi svadobnými blahoželaniami sme objavili aj pohľadnicu od nich tohto znenia: „Odkedy vieme, že ste sa našli, zahŕňame Vás do našich modlitieb. Uplynulý týždeň sme na Vás mysleli o to intenzívnejšie. Rozhodli sme sa zasadiť duchovné semienka, z ktorých v správnom čase vyrastú kvetiny milosti na Váš úmysel“ – a k tomu namaľovaná lúka plná kvetín, pričom každá predstavovala inú modlitbu, pôst či charitu, a k tomu bolo uvedené počet, koľko takýchto „kvietkov“ nám za uplynutý týždeň prichystali. Obyčajné kvety rýchlo zvädnú – ale tieto duchovné budú žiariť celú večnosť.
Myslím si, že všetci ľudia, ktorí boli na našej svadbe, nám na ňu (každý svojim spôsobom) priniesli určitý balíček dobra – a vieme o tom, že aj mnohí, ktorí z rôznych dôvodov prísť nemohli, sa za nás v tom čase modlili.
Celá naša svadba bola pre nás krásnym dôkazom, že „zo všetkých prísľubov, ktoré dal Pán Izraelovmu domu, nezostal ani jediný nesplnený; všetko sa splnilo“ (Joz 21, 43).
Ako iných snúbencov v roku 2020, aj nás uprostred príprav prekvapila pandémia – s Božou pomocou sme však už pred jej vypuknutím mali pripravené mnohé veci: vybavenú sálu, kúpené šaty, dohodnutého DJ-a...
Zaujímavým dôkazom, ako Boh už dopredu dbá o každý detail, bol pre nás výber termínu. V čase plánovania (ešte pred pandémiou) boli v „našej“ sále voľné na rok 2020 už len tri: 15. júl, 29. august, 7. november.
Jožko spontánne vyhŕkol, že 29. august – súhlasila som, len som sa ho spýtala, že prečo práve vtedy. Nevedel mi to odôvodniť – počúval skrátka vnútorný hlas, ktorý mu vravel, že tento dátum je najlepší. Ako sa ukázalo, vnuknutie bolo od Boha – ak by sme si vybrali 15. júl, na našej svadbe by nemohla byť moja sestra, ktorá v tom čase ešte riešila návrat z Ázie, kde „uviazla“ po vypuknutí pandémie; ak by sme si vybrali 7. november, na našej svadbe by už nebol kvôli vtedajším opatreniam skoro nikto. Avšak 29. augusta boli nariadenia vlády málo prísne a na našu svadbu mohli prísť všetci, ktorých sme pozvali, a oni sa rohodli pozvanie prijať.
Navyše sme sa v rámci rozhovoru s miestnym pánom farárom dozvedeli, že presne 29. augusta bol kedysi Jožko pokrstený – on to v pamäti nemal, ale Boh to predsa len zariadil tak, že môj manžel prijal v ten istý deň dve dôležité sviatosti: krstu aj manželstva.
Sobášil nás Tomáš Jellúš SJ, kňaz, ktorého kázne a zamyslenia v médiách mi v rôznych obdobiach života dodávali vždy veľkú vieru a nádej. Bolo pre mňa neuveriteľnou radosťou a cťou, keď som ho s malou dušičkou oslovila, či by nás zosobášil – a on súhlasil! Dokonca kvôli tomu cestoval z Bratislavy na východ Slovenska stovky kilometrov... Tomu vravím obeta. Pripravil si pre nás nádhernú kázeň, ktorá oslovila aj mnohých neveriacich/hľadajúcich ľudí prítomných na našom sobáši, a obdaril nás viacerými symbolickými darčekmi.
(Mimochodom, mojim veľkým snom bola duchovná obnova pre družičky namiesto rozlúčky so slobodou – keď však prišla pandémia, tento sen som odložila do úzadia. Načo plánovať niečo také, keď nie je isté ani to, či bude môcť byť sobáš? Moja skvelá kamarátka a hlavná družička Maja však za mojim chrbtom všetko zorganizovala – a dokonca ako kazateľa na túto súkromnú obnovu zavolala práve Tomáša Jellúša! Tak som pred svadbou mohla zažiť ešte aj veľmi požehnaný víkend v kruhu najbližších kamarátok a môjho obľúbeného kňaza... No nie je Boh úžasný?)
Počas sobáša sme obaja cítili veľkú radosť a pokoj – bolo to, ako keby sme si večnú lásku sľubovali navzájom nielen Jožko a ja, ale aj my dvaja a Boh. Akoby sme my jeho a on nás navzájom uisťovali, že spolu tiež ostaneme v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. Manželstvo od začiatku chápeme ako vzťah medzi tromi osobami – Boh, Jožko, ja.
A skutočne sa nám podarilo dať si prvý bozk až pred oltárom. Najmä posledné týždne pred svadbou bolo ťažké odolávať, ale stálo to zato. Ten pocit až explozívnej radosti a víťazstva, keď sa naše pery prvýkrát stretli po manželskom sľube, je jednoducho neopísateľný.
Spätne môžem potvrdiť, že naše rozhodnutie stálo za to – odriekanie prinieslo svoje ovocie, naučilo nás väčšej trpezlivosti a úcte voči sebe, a teraz, v manželstve, sa beztak môžeme bozkávať a inak intímne zbližovať koľko len chceme. Tým, že sme počkali, sme o nič neprišli – jedine ak o mnohé zranenia, ktorých sme sa takto ušetrili.
Za zmienku v súvislosti s našou svadbou a našim patrónom sv. Jozefom tiež stojí asi to, že počas svadbonej cesty nás v druhý či tretí deň ráno (ešte sme boli v posteli) kontaktovala jedna z družičiek, že ju to veľmi mrzí, ale má koronavírus. Začali sme teda obvolávať všetkých známych, čo boli na svadbe – bolo ich celkom dosť a boli z rôznych regiónov, v ktorých vtedy platili rôzne opatrenia, čo trošku násobilo chaos.
Z hotela sme museli urýchlene odísť, navyše sme už nemohli ísť ani na raňajky, v reštaurácii či obchodoch sme sa tiež nechceli pre istotu zastavovať, a tak sme hladní (boli sme o rôznych „snackoch“ a prvé „skutočné“ jedlo dňa sme mali až doma poobede), prekvapení, ale dôverujúci Bohu čo najrýchlejšie odcestovali do domácej karantény. Počas našich „karanténnych medových týždňov“ sme sa priebežne (niekedy aj cez WhatsUpp s družičkami) modlili za našich hostí. Na svadbe boli totiž prítomní aj starší ľudia v dôchodcovskom veku (napríklad jeden milý pán krátko po operácii srdca, kvôli ktorej dlho zvažoval, či na našu svadbu vôbec príde), budúca mamička a rôzni alergici, teda rizikové skupiny – Boh to však zariadil tak, že po dvoch týždňoch (alebo aj kratšej dobe v závislosti od regiónu) sa všetci vrátili do normálu; pokiaľ vieme, nikto z hostí okrem tejto družičky sa na našej svadbe nenakazil a nemal covid.
Sľuby sv. Jozefovi
Ak sa ešte vrátim k svätému Jozefovi, je veľmi zaujímavé, ako veľmi je s ním náš život prepojený.
Napríklad už len to, že sa voláme Jozef a Mária. A čo poviete na to, že presne tak isto sa volali aj moji rodičia, starí rodičia a prastarí rodičia? A starí rodičia môjho muža? A jeho sestrernica s manželom, po ktorých sme „zdedili“ nájomný byt – naše prvé spoločné hniezdočko lásky?
Môj Jozef je navyše tiež robotník ako svätý Jozef, a má mnohé jeho čnosti: spravodlivosť, tendencia ochraňovať a viesť rodinu, pracovitosť, nežná mĺkvosť, úcta a dôvera voči Bohu aj voči ženám, pevnosť v zásadách... Myslím, že ak by som na svojom mužovi mala oceniť len jedinú vec, z plejády jeho čností by to bola schopnosť čeliť rôznych skúškam i každodennosti s vierou, humorom a pokojom.
Obidvaja sme sa predtým v živote stretli s mnohými predsudkami a odsúdením, pre ktoré sme už možno ani nedúfali, že láska je tu aj pre nás – a predsa nás Boh „viedol až do tejto chvíle, ktorá nás potrebovala“ (Julian Barnes). Keď to spravil pre nás, verím, že to chce a môže spraviť pre každého.
Chcem ťa povzbudiť, že aj keď cítiš rôzne útoky, znechutenie, výčiky svedomia, pocity menejcennosti, aj tak „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará“ (Ž 37, 5). Naozaj sa oplatí čo najviac držať Božích prikázaní, dôverovať Mu, pripomínať si Jeho prisľúbenia, nechať sa Ním viesť a formovať; a to aj vtedy , keď sa veci zdanlivo nehýbu alebo keď sa dokonca kazia – lebo ak to nemá dobrý koniec, ešte to nie je koniec.
Zvlášť dievčatá a ženy by som tiež chcela posmeliť, aby sa nikdy neuspokojili s niečím menejcenným; aby svoje srdce nikdy nedali tomu, kto chce očividne len ich telo; aby si nepestovali spasiteľský syndróm a nebáli sa odmietať tých, ktorí nie sú zrelí na vzťah, tobôž manželstvo (viac na túto tému v tomto článku).
A ešte k tej modlitbe, ktorú som sa denne za svojho manžela k sv. Jozefovi modlila... Jej súčasťou boli tri sľuby.
Prvý: „Svätý Jozef, sľubujem ti, že si zachovám čistotu.“
Snažili sme sa – a stálo to zato. Aj po svadbe sme sa obaja zhodli na tom, že keby sa dal vrátiť čas, rozhodli by sme sa rovnako.
Druhý: „Svätý Jozef, sľubujem ti, že budem iným ľuďom hovoriť, že takéhoto dobrého manžela mám vďaka tebe.“
Toto robím veľmi rada – som sv. Jozefovi totiž naozaj veľmi vďačná za to, čo všetko nám cez neho Boh dal. Každý deň s mojim mužom je ako zázrak – celá večnosť nebude stačiť za to, aby som zaňho Bohu dostatočne vynaďakovala.
A tretí: „Svätý Jozef, sľubujem ti, že naše prvé dieťa sa bude volať Jozef.“
Boh to naplánoval tak, že naše prvé dieťa, ktoré sme počali „na prvýkrát“ ešte počas medových týždňov, sa narodí v roku sv. Jozefa... Asi ani nemusím vravieť, kto je už teraz jeho patrónom :)
Dúfam, že naše svedectvo bude aj pre iných uistením, že dôverovať Bohu a zveriť sa pod patronát sv. Jozefa sa oplatí – a pre tých, v ktorých vyvolá skôr závisť ako povzbudenie, by som rada pripojila slová pápeža Františka: „Keď človek vidí, že druhému sa darí a prežíva to s radosťou, vtedy Bohu vzdáva chválu, pretože „veselého darcu miluje Boh“ (2 Kor 9, 7); náš Pán si osobitným spôsobom cení toho, kto sa teší z radosti druhého. Ak nebudeme živiť našu schopnosť tešiť sa z prospechu druhého a budeme sa koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti, pretože – ako povedal Ježiš – „blaženejšie je dávať ako prijímať!“ (Sk 20, 35).
Autor snímok v článku: František Marcin
