Pre zjednodušenie to budem volať „choroba“. Chorý človek, neustále kŕmený jedmi, nemá síl na stanovenie hraníc. Chorý človek nemá sily na ukončenie vzťahu. Nemá odvahu vykročiť do neznáma a čeliť bolesti. Preto, aby prežil toxicitu, si veci racionalizuje, potláča city, seba obviňuje a agresora obhajuje. Začarovaný kruh. Správa sa ako pes točiaci sa za vlastným chvostom. Nič to nerieši, agresor sa nezmení (alebo len na chvíľu), choroba sa horší, sily ubúdajú, život sa premieňa na neustálu snahu uspokojiť agresora. Len aby bol pokoj, harmónia, porozumenie a láska. Je toto obeta, ktorú chce Boh? Touto otázkou som sa dlho zaoberala a dnes to už viem. Nie! Toto nie je obeta, ktorú Pán odo mňa požaduje. Pán nás nevyzýva k obetám, ktoré smerujú k chorobe. Práve naopak. ON je lekár a chce nás uzdraviť.
Áno, prežívam odvykačku z toxického vzťahu. Bola som závislá. Trošku to zariadili okolnosti, a tak sa mi podarilo odvykávať v štýle „no contact“. Síce najdrastickejšie, ale aj najúčinnejšie. Pre tých, ktorí si týmto nemuseli prejsť: začiatok je ako keď vám vytrhnú srdce, hodia o zem, roztrhajú a podupú. Chaos, stres, panika. V tomto všetkom mi bola Biblia veľkou oporou. Ani neviem prečo, začala som si znova čítať Abraháma a potom aj Mojžiša. Zrazu mi to bolo jasné. Oboch Pán vytrhol z ich zabehnutého stereotypu, aby ich voviedol do nepoznaného. Len tak v nich mohol konať. Len tak mohli byť bližšie k Nemu. Len tak mohli žiť ŽIVOT podľa Božej vôle. A učeníci? Aj oni opustili všetko a išli za Pánom.
A tak som vedela, že ma Pán zavolal a vyviedol z toxicity do Života. Do života, ktorý som sa len učila žiť. Strach, obavy, neistota ma hádzali sem a tam - nuž, začiatky také sú. Chvála Bohu, žalmy mi prišli na pomoc. Ako Dávid som kričala na Pána, volala a prosila. Hnevala som sa na celý svet. Všetko som mu vysypala, všetok hnev, sebaľútosť, milión „prečo?“, zúfalstvo, bezmocnosť. Po čase som agresorovi dokázala rozumovo odpustiť. Citové jazvy pomaly hojí môj Pán, veď ja si to sama neviem zahojiť. Odpúšťam každý deň, pekne z rozumového rozhodnutia a ďalej sa tým nezaoberám. Ostatné je na Pánovi. Raz, po strašnej agresorovej SMS som sa zrútila. (To bolo ešte predtým, ako som ho všade zablokovala). V príšernom zúfalstve som volala na Pána. Nezjavil sa mi anjel, nič som nepočula, žiadny krík nezačal horieť. Na druhý deň som si otvorila Bibliu, konkrétne knihu proroka Izaiáša na kapitole 35 a vedela som, že týmto Pán ku mne prehovoril. Najmä štvrtý verš bol pre mňa veľmi živý:
Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí vás.“
Rozhodla som sa vyhľadať odbornú pomoc a chodím na psychoterapiu k veriacej psychoterapeutke. Toto bremeno mi pomáha niesť aj zopár spolusestier v Kristu. Svetlo Pravdy osvecuje moje zlé naprogramovanie (dedičstvo z rodiny) a ja sa mením s Božou pomocou. Uzdravuje ma a ja Ho za to chválim. Psychoterapeutka mi povedala, že kritická fáza je zvyčajne jeden a pol roka. Všetkých na odvykačke povzbudzujem, aby vydržali. Stojí to za to. Je to už vyše dvoch rokov, čo ma Pán povolal do neznáma a začal uzdravovať. Stále som na Ceste a učím sa žiť. Konečne som si priznala talenty, ktoré mi Pán daroval a rozhodla som sa študovať ďalšiu vysokú školu. Chcem ich používať na Jeho slávu a chválu. Ako mi povedal môj Pán cez svoje Slovo: “Vezmem si vás za svoj ľud a budem vaším Bohom a vy poznáte, že ja, Pán, som váš Boh, ktorý vás vyviedol spod jarma egyptských robôt.” (Ex 6, 7), tak viem, že to bol náš úžasný, dobrý Boh, kto ma vyslobodil. Aby ma mohol uzdraviť.
