Rozprávka o tenisovej loptičke
Dvorenie smerom k opačnému pohlaviu by sa dalo prirovnať napríklad aj k obľúbenému športu Dominiky Cibulkovej, ktorá možno aj vďaka nemu spoznala svojho životného partnera. Avšak, aj my, obyčajní ľudia, máme právo rozohrať svoj tenis lásky.
Totiž, keď sa nám dotyčné dievča páči, či už ide o nový obzor alebo sme si ju vytipovali z radov našich veľmi dobrých kamarátok, zväčša chvíľku pozorujeme danú situáciu, analyzujeme všetky pre a proti budúceho rozhodnutia, a až následne nadhodíme loptičku. V lepšom prípade očakávame, že dostaneme našu prihrávku späť a pripravíme si ďalší úder. Avšak, môže sa stať aj to, že sa nám loptička naspäť nevráti. Vtedy prichádza moment, aby sme sa stiahli z hracieho poľa a premysleli novú stratégiu. Takto nejako to môže pokračovať aj niekoľko setov, resp. tomu môžeme venovať aj viac zápasov, ale väčšina chápavých, či rozhodných mužov si vie povedať, kedy danú hru treba skončiť, a prípadne si nájsť nové ihrisko.
Na strane druhej, je viac ako samozrejmé, že opačné pohlavie dokáže v 99 % prípadov túto našu „Wimbledonovskú hru” veľmi ľahko prečítať, a v konečnom dôsledku sa samé rozhodnú, či nám danú prihrávku vrátia alebo nie. Napokon, existuje mnoho článkov o tom, ako vedia ženy dokonale strážiť svoju nedostupnosť alebo zranenosť z bývalých vzťahov. Avšak, toto náš hráč tenisu nemôže nijako tušiť, a preto je pre neho nefér, ak nedostane rovnakú šancu, ako hráč/i pred ním.
Pochopiteľne, že hráčkami tenisu môžu byť aj ženy (napokon zmienil som sa o tom hneď v prvom odseku) a možno menej často ako my muži, ale občas zvyknú nahodiť loptičku ako prvé aj ony. V takomto prípade má, samozrejme, hra totožné pravidlá, avšak pohľad na ňu je rovnako mätúci, ako keď na ázijskom športovom kanáli vysielajú ženské rugby. Týmto sa nijako nechcem dotknúť žien, ani rozprávať o nich, že nevedia hrať tenis, či rugby, ale keďže teraz píšem ako ambasádor mužského pokolenia, tak potrebujem všetkým vysvetliť, ako sa my, chlapi, na takúto situáciu vlastne pozeráme.
Možno existujú predsa len nejakí muži, ktorým takáto hra zaimponuje a rozhodnú sa loptičku hodiť späť, čím môžu rozohrať celkom peknú hru (čiže aj takí majú právo na happy end), ale oveľa častejšie prevláda práve ten opačný model. Totiž, chlap, z pozície dobyvateľa, hľadača, rytiera (a použijem aj to menej lichotivé slovo – lovca) sa cíti popravde dosť nekomfortne v pozícii, keď je vlastne on sám dobývaný. Uberá mu to tak možnosť vlastnej realizácie, či snaženia, a v konečnom dôsledku aj výberu.
Možno to vyznie hlúpo, ale presvedčenie väčšiny mužov je nastavené asi tak, že práve oni by si chceli vybrať to najúžasnejšie dievča pod slnkom a zároveň dúfajú (pardon, sú presvedčení), že dotyčná sa do nich skôr či neskôr zamiluje…až napokon zazvoní zvonec a rozprávky je koniec! 
Teraz vážne! Chlap si naozaj túži, či chce alebo dokonca potrebuje vybrať partnerku sám, inak ho to môže naozaj vystrašiť – vystrašiť, že nie je chlap, že to či ono nedokáže, alebo, že to tak prosto nemá byť. Napriek tomu, ak chce byť žena v danom procese dvorenia predsa len nápomocná, tak stačí len, aby chytila loptičku a hodila ju späť. Vtedy sa opäť vraciame k našej starej dobrej hre.
Rozprávka, ktorá sa môže stať skutočnosťou
Pokiaľ ste to dočítali až sem a stále si o mne nemyslíte, že som vlastne muž, ktorý nemá rád ženy a verí stále na rozprávky, tak sa pokúsim svoju úvodnú „tenisovú hru” trochu pripodobniť realite.
Áno, som stále slobodný a od Kristových rokov nemám už veľmi ďaleko, napriek tomu som ochotný veriť tomu, že každá hra (aj hra lásky) má svoje pravidlá, a teda aj svoje víťazstvo.
Obdivujem mužov, ktorí sú odhodlaní dobývať ženské srdcia (vrátane mňa), ako aj povzbudzujem všetkých tých, ktorí túto odvahu (zatiaľ) nemajú a pripravujú sa tak o tento jedinečný pocit „byť skutočným rytierom”. Zároveň mám sympatie voči všetkým ženám, ktoré sú ochotné reagovať na takéto dobývanie, hoc aj odmietnutím.
Menej pochopenia mám pre mužov, ktorí tvrdia, že oni vlastne žiadnu ženu nehľadajú alebo sa schovajú pod staré známe klišé „ono to príde samo” (resp. keď už aj Samo bude mať frajerku). Iné je, keď si muž, či žena dokážu povedať, že momentálne žiadny vzťah nehľadajú, lebo sú pre nich dôležitejšie úplne iné veci, a v konečnom dôsledku je to vlastne proces, ako sa na rolu dobyvateľa/prijímateľa pasívne pripravujú. Avšak, aj s hlavou zaborenou v piesku našich nekonečných snov či ambícií, treba mať stále na pamäti, že oná dobyvateľská hra v našom živote stále prebieha, a preto by sme mali mať naše uši a oči vždy otvorené. V opačnom prípade sa nám môže stať, že už „loptičku” neskôr tak ľahko nechytíme.
Prinášam ešte trochu iný pohľad. Z vlastnej skúsenosti si uvedomujem, že sa my muži mnohokrát pred ženami prezentujeme spôsobom, ktorý pôsobí až veľmi lacno alebo dokonca nevhodne, čím dotyčnej dávame najavo, že je vlastne len ďalšou v poradí, a my pre ňu takisto. V takýchto prípadoch to zväčša končí rýchlym odmietnutím, bez možnosti opravnej skúšky.
Avšak, môže sa stať aj to, že hoc sme sa rozhodli vybrať smerom k ženskému srdcu podstatne úprimnejšou cestou, tak výsledok môže byť rovnaký. Opäť asi fenomén nedostupných, či aktuálne zranených žien. Alebo ako sa zvykne hovorievať: „Nepreskočila iskra, neboli sme si súdení, málo som sa snažil, nebol som jej sympatický a pod.”
Ak sa na celú vec pozrieme ešte aj z mne blízkeho kresťanského hľadiska, tak každý normálny muž, ako aj každá normálna žena (pokiaľ nemajú túžbu do rehoľného života alebo špeciálnu životnú misiu) hľadajú životného partnera. Zároveň, všetkým mužom je od základov diktované, že pokiaľ chcú byť tými „správnymi”, tak musia na sebe makať a zvyšovať tak svoju cenu v očiach opačného pohlavia. Naopak, ženy, ktoré nechcú skočiť na lep prvému Seladónovi z diskotéky, tak by si mali dostatočne strážiť svoju česť a čistotu, aby sa tak odovzdali do rúk skutočnému princovi na bielom koni.
Avšak, práve táto rovnica o dvoch osamelých, nemusí vždy priniesť želané ovocie. Totiž, muži s vidinou toho, že stále ešte nedosiahli na „Mount Everest” svojich možností zlepšovania, môžu časom absolútne stratiť odvahu urobiť niečo tak prosté a jednoduché, ako je zavolať dievča na rande. Na strane druhej, dokonale nedostupné ženy môžu od istého momentu uveriť vo svoju vlastnú sebestačnosť či samostatnosť, až napokon prídu na to, že oných dobyvateľov vlastne vôbec nehľadajú, či nepotrebujú.
Rozprávka so šťastným koncom
Ak sa opäť vrátim do sveta rozprávok, v ktorých je všetko možné, resp. je možnosť veriť na šťastný koniec, tak môžem azda vysloviť malé želanie alebo, nazvime to aj modlitbou, ktorá je tiež veľmi dôležitá pri hľadaní, či rozlišovaní toho správneho životného partnera.
„Pane Bože, daj, aby sme my muži boli vždy vernými rytiermi s čistým štítom, ktorí budú schopní chrániť všetko a všetkých, čo im bude zverené. Rovnako tak, Bože, požehnaj všetky naše boje a dobývania, v ktorých ide o česť a lásku, ktorá pochádza od Boha a opäť smeruje k Bohu. Pane Bože, požehnávaj a osvecuj všetky ženy v ich správnych rozhodnutiach, ktoré sú zlatou pečaťou ich čistého srdca a dopraj im dozrieť do krásy tela aj duše, ktorá bude vždy dychtiť po oslobodení pravým a odvážnym Božím služobníkom!”
Pavol Štefanička
