Toto nie je z básne na dobrú noc. Je to pravda pre manželov, ktorí urobia rozhodnutie byť jedno telo a jedna duša. Táto veta je vstupenkou k láske manžela a manželky, ich spoločného života, ich novej rodiny. Cti otca svojho i matku svoju, poslúchaj ich, počúvaj ich príkazy a riaď sa ich názormi...Pokiaľ sa nevydáš/neoženíš.
Ako náhle stojíš pred Bohom, kňazom a svadobčanmi a vyslovíš Áno, beriem, tento príkaz absolútnej poslušnosti voči Tvojim rodičom zaniká.
Ty si jeho a on je Tvojím. Jedno telo, jedna duša. Budem ju milovať, ctiť a chrániť. Budem ho milovať, budem mu verná, budem ho ctiť. Vydávala som sa pred troma rokmi, ale nepamätám si, že by som pridávala i sľub o doživotnej poslušnosti voči mojim či manželovým rodičom.
Pozor, nehovorím o úcte. To je iná kapitola. Rešpekt a úcta voči rodičom stále platí, to nepadá.
Ako náhle stojíš pred Bohom, kňazom a svadobčanmi a vyslovíš Áno, beriem, tento príkaz absolútnej poslušnosti voči Tvojim rodičom zaniká.
Ale Tvoje manželstvo je Vašim spoločným chrámom lásky, dôvery a opory.
Už som písala článok na tému svokrovci a manželia, kde som sa hlbšie venovala vzťahu matky ku svojim vydatým/ženatým deťom. A žiaľ, ani v tejto téme sa im nemôžem vyhnúť, pretože zasahovanie rodičov do manželstva ich detí je znovu väčšinou zo strany matky.
Ak sú muž a žena dostatočne zrelí na to, aby sa pred založením vlastnej rodiny dokázali odtrhnúť od „pupočnej šnúry“ a len rodič je ten, ktorý si nechce svoje dieťa pustiť, tak žiadny problém. Manželia to ustoja, pretože majú správne utriedený rebríček hodnôt.
Ale ak sú stále závislí na príkazoch a slove rodičov, tak nech sa žiadna svadba radšej nekoná, lebo takto sa prináša do novej rodiny mnoho zranenia a bolestivých rán.
Mám priateľa, kňaza. Mám ich viac, ale tento je mojím priateľom i spovedníkom v jednom.
Pred sobášom sme ho spolu s manželom navštívili. Hodnú dobu sme sa zhovárali a potom dal môjmu budúcemu manželovi zaujímavú otázku: „Povedzme, že dôjde k takejto situácii... Je pekná slnečná nedeľa, ste doma a Tvoja manželka sa rozhodne, že pôjdete na spoločnú opekačku. Súhlasíš, lebo opekačka je dobrý nápad. Zrazu vás navštívia tvoji rodičia a povedia: Ahoj synak, je nedeľa – dajme tomu, že v nedeľu máte zaužívané rodinné výlety –, ber manželku a sadáme do auta. Čo urobíš?“
Odpoveď môjho manžela: ,,Keď mi žena najskôr povie, že budeme mať opekačku, tak rodičom vysvetlím, že sme sa už dohodli na niečom inom, a pôjde sa opekať.“
Nato sa tento kňaz ku mne otočil a vraví mi: „Vidím, že si sa za svojho budúceho manžela dobre modlila.“ :)
A zistila som, že manžel pri tejto odpovedi neklamal. Došlo k rôznym situáciám, kedy bol môj manžel vystavený dileme slovo matky verzus slovo manželky, keďže sme istú dobu žili v spoločnej domácnosti.
A aj keď teraz, s odstupom, úprimne priznávam, že nie vždy som mala pravdu alebo som učinila správne voľby, môj manžel sa vždy, pri každom jednom, postavil za mňa a môj názor či rozhodnutie týkajúce sa jeho a mňa.. A táto jeho opora sa stala oporou nášho manželstva, pevným pilierom.
Rozhodnutia, týkajúce sa celej rodiny, by sa mali riešiť spoločne, teda familiárne. Ale rozhodnutia týkajúce sa výlučne manžela a manželky – do tých smú zasahovať len oni. Samozrejme, je potrebné počúvať i rady, predsa len, výhodou rodičov je neodmysliteľne skúsenosť, ale nemáte povinnosť túto radu poslúchnuť.
Ak uznáte Vy ako manželia, že je rada od Vašich rodičov správna a prospešná pre daný problém – tak žiaden problém. Ale ak nie – nemáte povinnosť poslušnosti. Je to Vaše spoločné manželské rozhodnutie.
Rodičia musia vo svojom srdci prijať skutočnosť, že ich vydaté/ženaté deti už nie sú len ich deťmi, ale sú manželom/manželkou, a ak ich rodičia obmedzujú v rozhodovaní, ak zasahujú do ich manželstva príkazmi a rozkazmi, tak nielenže narúšajú ich spoločnú harmóniu, ale nútia ich porušovať manželský sľub – narúša sa úcta a ich spoločná odovzdanosť sa jeden druhému, pretože majú byť jedno, ale nemôžu, pretože hlavné slovo má rodič.
Rodičia musia vo svojom srdci prijať skutočnosť, že ich vydaté/ženaté deti už nie sú len ich deťmi, ale sú manželom/manželkou, a ak ich rodičia obmedzujú v rozhodovaní, ak zasahujú do ich manželstva príkazmi a rozkazmi, tak nielenže narúšajú ich spoločnú harmóniu, ale nútia ich porušovať manželský sľub – narúša sa úcta a ich spoločná odovzdanosť sa jeden druhému, pretože majú byť jedno, ale nemôžu, pretože hlavné slovo má rodič.
Manželstvo sa vo všeobecnosti považuje za veľmi silnú inštitúciu, ale v skutočnosti je to krehký kvet. Keď je slnečno, všetci sú šťastní a manželstvo je vzorovým príkladom. Ale ak sa nevie brániť voči hoc len slabým prehánkam, tak sa rozpadá, alebo skončí ,,sklopené k zemi“.
Toto sa deje, ak muž nevie opustiť svoju matku či otca, ak dcéra nevie opustiť otca či matku. Najskôr si treba určiť priority, nastaviť hodnoty, a až potom mať sobáš. Najskôr opustiť matku a otca, a potom sa pripútať k manželovi/manželke, lebo až vtedy si pochopil zmysel vety: A dvaja budú jedno....
Autor: Hela
