Súčasná moderná spoločnosť sa na konflikty pozerá ako na niečo toxické, čo nám ničí život. A v zmysle udržania si „vlastného zdravia a životného optimizmu“ radí vyhýbať sa ľuďom, pri ktorých máme pocit, že strácame pôdu pod nohami, lebo nás „zamorujú konfliktmi“.
Ja sa ale obávam, že aj keby sme sa v mene tejto filozofie nakoniec vysťahovali na opustený ostrov, ani tam, iba sami so sebou, by sme sa konfliktom nevyhli.
Druhý prúd tvoria kresťania – idealisti, ktorí sú presvedčení, že ak blížnych milujú tak, ako seba samých, konflikty existovať nebudú. Ak sa nejaké vyskytnú, títo ľudia začínajú cítiť vinu. V snahe sa jej vyhnúť si ale vytvoria také stratégie, ktoré sú, prinajmenšom, nevhodné, ak nie škodlivé. Patrí tú už spomenutá idealizácia harmónie a zomknutosti, teda žitie podľa hesla: Ak by sme sa mali navzájom radi, nemali by sme žiadne konflikty. Popieranie konfliktu a vyhýbanie sa mu, tiež nič nevyrieši. Ani počkať, kým to „prehrmí“ či zamietnuť to pod koberec. Zaujímavým je postup zmazania konfliktu. Ak sa znova vystrčí na povrch, berie sa to tak, že to ani nie je také zlé a radšej sa tvárime, že je to vyriešené.
Každá z týchto stratégií skrýva v sebe strach a nakoniec vedie k rozpadu vzťahov. Ak sa chceme dostať k zdarnému vyriešeniu konfliktu, nepomôže nám ani prispôsobenie sa väčšine, čím udusíme svoju požiadavku v sebe, hranie sa na urazeného, čím presunieme pozornosť od konfliktu na seba a ani milión presvedčivých dôvodov, aby sme si dokázali, že žiaden konflikt neexistuje.
Pravdou je, že život bez konfliktov nie je možný. Možno to vyznie kruto, ale bezkonfliktnosť je skôr znamením choroby a popieranie konfliktov by bolo popieraním samého seba. Človek je totiž osobnosť plná vnútorných rozporov (dobro vs. zlo) a vyhýbanie sa konfliktom by narušovalo jeho osobnostný rast a znamenalo by to, že má z niečoho strach. Našťastie, krízy a vypäté situácie boli, sú a budú súčasťou nášho života. Pri každom spolužití vznikajú konflikty. Ak sa stretnú rozdielne hodnoty, rozličné predstavy o cieli či záujmoch, nie je to známkou zlého spolunažívania osôb. Práve naopak, takto vzniknuté konflikty môžu naznačovať, že máme jeden o druhého záujem a chceme spolu rásť. Len preto, že ľudia chcú spoločne žiť, sú ochotní sa spolu dohadovať, konflikty znášať a riešiť ich. Ak by to nerobili, bolo by to znakom ich ľahostajnosti. Konflikty majú za úlohu posúvať jednotlivca i jeho spoločenstvo dopredu, ale aj zlepšovať vzťahy.
Ak teda vieme, že konflikty existujú a sú potrebné pre náš osobnostný rast i rozvoj našich vzťahov, malo by byť v našom záujme podieľanie sa na ich konštruktívnom riešení. Ako teda?
Podľa sv. Benedikta sú konflikty duchovnou príležitosťou naučiť sa pokore a otvoriť sa Božej láske a milosrdenstvu.
Existuje tzv. benediktínsky impulz, ktorý nám môže pomôcť dostať sa na správnu cestu. Podľa sv. Benedikta sú konflikty duchovnou príležitosťou naučiť sa pokore a otvoriť sa Božej láske a milosrdenstvu. Sv. Benedikt bol realista. Vedel, že aj mnísi, ktorí vstupujú do kláštora zo spirituálnych dôvodov a celý svoj život venujú Bohu, sú okrem iného obdarení aj ľudskými emóciami a záujmami a konflikty sú aj u nich normálne. :) Jednoducho im odporúčal modliť sa Otčenáš. Okrem toho zdôrazňoval, že aj pri konflikte ide v prvom rade o získanie si toho druhého, o jeho utešenie a povzbudenie, aby neupadol do smútku, ale aby zvládol premýšľať o celej situácii a dôjsť k vzájomnému zmiereniu. Okrem toho radil „pri spore s druhým sa ešte pred západom slnka navrátiť k zmieru“, pretože konflikt sa počas noci zakorení v duši, nedá človeku spať, a preto sa ráno zobudí podráždený. Nakoniec tento mních vystríha pred modlitbou. Môže sa to zdať paradoxné a čudné, ale aj modlitba môže v tomto prípade slúžiť ako pokrytecký únik. Samozrejme, je veľmi dobré sa v konflikte modliť a celú situáciu predložiť Bohu. Modlitba dokáže pomôcť „vychladnúť“, zbaviť sa vlastných emócií, ktoré nám bránia získať odstup a situáciu vyriešiť. Modlitba nám ale nesmie slúžiť ako uzavretie sa pred svetom vtedy, keď je potrebný aktívny zásah.
Anselm Grün ponúka päť ciest vedúcich k vyriešeniu konfliktov, ktoré použil sv. Benedikt pri vytváraní benediktínskych regúl:
1. Neposudzujme konflikt.
Nesmiem konflikt chápať ako osobnú krivdu. Vyčítam mu, že by tu vlastne ani nemal byť? Pýtam sa, kto má pravdu? Potom ho nevyriešim, iba zosilním. Ak ho chcem začať riešiť, musím ho prijať so všetkou pokorou a vidieť v ňom výzvu.
2. Priznajme blížnemu právo myslieť tak, ako myslí, pričom budeme zastávať svoj názor a bojovať za svoje záujmy.
Do konfliktu sa nesmie vstupovať s názorom, že každý rozumný človek má predsa taký istý názor ako ja. Nie som na správnej strane. A nikoho nemusím presviedčať o svojej pravde. Jediné, čo musím, je zaujať objektívny postoj.
3. Pozorne počúvajme, čo chce ten druhý povedať.
Je jeho názor ovplyvnený jeho nesplnenou túžbou? Je sklamaný zo seba alebo z iných? Netrápi ho niečo – napríklad minulé nedoriešené konflikty? Ide o to, že osobné problémy sa premietajú smerom von. Preto neposudzuj, iba počúvaj!
4. Znovu sa pýtajme, ako môj blížny vidí svoj postoj, ako si ho vysvetľuje a aké sú dôsledky tohto postoja.
Tieto otázky ho nemajú zahnať do úzkych. Majú mu dať najavo, že ho beriem vážne a majú jemu i mne jasnejšie vysvetliť, o čo ide.
5. Dodatočne sa pýtajme samého seba na svoj postoj.
Je objektívny alebo sú v ňom aj moje želania, nesplnené sny, potlačené potreby, moje osobnostné konflikty? Čo znamená tento konflikt pre mňa? Čo ním chcem dosiahnuť? Ak sa na konflikt takto pozriem, už ho nehodnotím negatívne. Začnem sa snažiť sám seba počúvať a pýtať sa, čo vlastne potrebujem ja. Možno sa mi v tomto konflikte podarí nadviazať kontakt so sebou samým a naučím sa o sebe viac, ako som očakával/a, a toto poznanie mi pomôže priblížiť sa k môjmu blížnemu, s ktorým som sa predtým chcel pohádať.
Kamila
