Dlho som mala v duši nepokoj, až do momentu, keď som sa prestala len pýtať a konečne začala aj počúvať. A odpovede pomaly prichádzali. S niektorými z nich by som sa s vami veľmi rada podelila. Ak ste prežívali podobné trápenie, dúfam, že aj vďaka týmto odpovediam nájdete aspoň štipku pokoja v búrkach zvaných medziľudské vzťahy...
1. Jednoduché a pritom najzložitejšie „Prečo?“
Asi najväčší vnútorný boj som zvádzala so všeobecnou otázkou „Prečo?“. Chcela som počuť dôvod. Ale nie len taký hocijaký. Chcela som počuť seriózny dôvod, prečo človek, o ktorom som si myslela len to najlepšie, zmenil zo dňa na deň svoje správanie o 180 stupňov. No vysvetlenie neprišlo a moja túžba po poznaní sa prehlbovala. Ako sa časom ukázalo, bola to nesprávna túžba, aj keď ľudsky prirodzená, a aj zmierovanie sa s týmto poznatkom ma stálo veľa síl...
Stála som v rade na svätú spoveď a už som si stihla prejsť celé spovedné zrkadlo, no rad predo mnou sa skracoval veľmi pomaly. Rozhodla som sa preto pre hlbší a intenzívnejší rozhovor s Ockom, a aj keď nechtiac, s vedomím, že mi to opäť vženie bolestné slzy do očí, som znova otvorila tému svojho nedávneho rozchodu.
Porozprávala som mu o svojich pocitoch, sklamaní, bolesti, zlosti, smútku, a nakoniec zas položila známu otázku „Prečo?“ A v tom som si to uvedomila. Uvedomila som si situáciu, v ktorej som sa práve ocitla. Stojaca v rade na svätú spoveď, čakajúca na odpustenie a nový začiatok. Ja, hriešna dcéra milujúceho Otca. Otca, ktorý tam na mňa čakal s otvorenou náručou plnou nehy a lásky, aj keď z môjho ľudského pohľadu mal plné právo zaťať päste a zrúknuť na mňa: „Prečo? Prečo si ma opäť zranila? Prečo si mi zas ublížila? PREČO?“ Ale žiadna takáto otázka z Jeho úst plných milosrdenstva nevyšla. Milosrdenstvo.
To preň sa nás nepýta na dôvody našej zrady. A ešte pre lásku. Ak niekoho milujete, často nepotrebujete počuť vysvetlenia. No na duši sa uľaví vám aj tomu druhému, ak sa zo svojich chýb navzájom vyznáte. Presne ako vo sviatosti zmierenia. Boh chce počuť len naše priznanie hriešnosti. Nepotrebuje dôvody. Stačí, že sme ľudia. Nositelia dedičného hriechu. Už to je dôvod, že páchame hriechy. Ďalšie a znova. A On to vie. Otázkou ostáva, či to vieme aj my? A ak áno, priznáme to v pokore?
Ak niekoho milujete, často nepotrebujete počuť vysvetlenia. No na duši sa uľaví vám aj tomu druhému, ak sa zo svojich chýb navzájom vyznáte.
Vtedy som sa spýtala sama seba: „Prečo, ak si Boh odo mňa nepýta dôvody, len priznanie slabosti, si dovolím ja, obyčajný človek, dožadovať sa vysvetlení od iného človeka?“
Boh nás častokrát necháva odísť, nechá nás vzdialiť sa od Neho, len preto, aby sme zistili, že bez Neho to nejde, že bez Neho nevieme žiť, že sme svojím odchodom spravili obrovskú chybu. Je gentlemanom, ktorý nás necháva konať v slobode. Krehké žienky a statoční muži: často je dobré nechať toho druhého jednoducho odísť. Aj bez vysvetlení. Ak ich nepotrebuje Boh, tak ani my nie. Viem, veľa z vás sa po tejto vete bude búriť, veď „ja som preňho/pre ňu toľko urobil/a, zaslúžim si aspoň vysvetlenie, ak nič viac...“. Áno, máte pravdu. Ale vysvetlenie nie je to, čo si skutočne zaslúžite. Skutočne si zaslúžite len pokoj. A ten druhý/á odpustenie a milosrdenstvo. „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec,“ zaznelo v evanjeliu podľa sv. Lukáša.
Preto nechajte tým zmäteným a hľadajúcim čas, nechajte im priestor. Možno sami nevedia nájsť odpovede na búrky vo svojom vnútri, možno sami hľadajú spôsoby, ako ukončiť tie “vojnové“ konflikty, ktoré trápia ich dušu i telo. Ak to bude Božia vôľa, vrátia sa. Netvrdím, že naspäť do vzťahu s vami. Možno len zistia, že sa nezachovali správne nielen v ľudských očiach, ale hlavne v tých Božích, a prídu si pýtať odpustenie. Ach, viete si predstaviť, aké by to bolo nádherné, keby ste ich prekvapili odpoveďou: „Už som ti dávno odpustil, už som ti dávno odpustila...“?
2. Pozrieť sa do zrkadla nie je vždy ľahké
Moje trápenie spočívalo aj v neustálej reflexii voči mojej vlastnej osobe. „Čo som robila zle? Veď som sa snažila robiť veci inak, ako naposledy... A aj tak to dopadlo rovnako...“ Lebo to tak dopadnúť malo! Boh nič v našom živote nerobí len tak. Ak sa v minulosti skončili tvoje vzťahy, tak to nebolo len tak. Bol v tom zámer. Jednoducho to nebol človek, za ktorého sa (dúfam) modlíš, a ktorý raz bude stáť po tvojom boku po zvyšok života. Pýtaš sa: „Tak prečo ma s ním Boh spojil, aj keď sme neboli jeden pre druhého tí praví?“ Ja si myslím, že preto, aby ste to zistili! Boh už dávno vedel, že to nie je on/ona, že to nie je tá osoba, ktorá bude milovať tvoje prednosti a dary, a dopĺňať tvoje nedostatky! Boh jednoducho chcel, aby ste to zistili aj vy dvaja. Preto vymyslel randenie, alebo chodenie, ak chcete.
A s týmto všetkým súvisí aj vaše správne, resp. nesprávne konanie. Dajte si poradiť, ak si po spätnej väzbe priznáte a v modlitbe pochopíte, že niečo z toho, čo ste (ne)robili, skutočne nebolo dobré. Ale ak ste niektoré veci robili zo srdca, s láskou, a vždy s dobrým pocitom, že dávate kúsok seba, že chcete tomu druhému len dobro (mimochodom, ten pocit vie dať len Boh), NIČ NEMEŇTE!
VYSVETLENIE: Robili ste veci správne (netvrdím, že všetky – čítaj vyššie), len ste ich nerobili pre správnu osobu. (Za toto objasnenie a vysvetlenie sa chcem z úprimného srdca poďakovať svojej skvelej priateľke Janke, aj vďaka ktorej veci zrazu dávajú (iný) zmysel. Každej dievčine prajem takú priateľku.)
Po tomto “odhalení“ nesprávneho prijímateľa mojich skutkov, nie môjho konania, sa do môjho vnútra dostavila ďalšia dávka pokoja.
3. Otočiť sa chrbtom je to najhoršie riešenie
„Zanevrela som na mužské pokolenie!“, s humorom som skrývala svoje trpké sklamanie pred kamarátmi. Avšak vy to nerobte! Neotáčajte sa chrbtom k opačnému pohlaviu.
Veľakrát sa nám stáva, že sa pokúšame otvoriť zámky, do ktorých náš kľúč nezapadá, a takú zámku neraz aj poškodíme. To je to sklamanie, bolesť, smútok, niekedy až odpor k opačnému pohlaviu po takomto pokuse získať kúsok nášho srdca. O to viac musíme v tejto dobe krehkých vzťahov pristupovať k srdciam ostatných s väčšou láskou, rozvážnosťou a nežnosťou, lebo nevieme, od koho prázdneho miesta v srdci držíme v rukách kľúč.
Všetci potrebujeme uzdravenie. Od sklamaní z predchádzajúcich vzťahov, od sklamaní, ktoré nám spôsobujú iní, od sklamaní, ktoré si spôsobujeme my sami…
Preto nezanevierajte na zástupcov opačného pohlavia. Mnoho z nich má zámok zničený ešte viac ako vy... (Verte mi, veľa ich poznám, a istotne by ste si aj vy na niekoľkých spomenuli.) Ale o to viac si zvážte, s kým a či vôbec začínať vzťah, či je na to už ten správny čas. Všetci potrebujeme uzdravenie. Od sklamaní z predchádzajúcich vzťahov, od sklamaní, ktoré nám spôsobujú iní, od sklamaní, ktoré si spôsobujeme my sami… Je toľko vecí, z ktorých sa potrebujeme vyliečiť. Niekedy je lepšie liečiť sa samotou, inokedy uzdravenie prichádza v novom vzťahu. U každého z nás to funguje inak, preto potrebujeme rozlíšiť, čo je pre nás, i tých okolo nás, to najlepšie. Modlitba je na to úžasným prostriedkom. To bol tretí krok k pokoju, ktorý som spravila uvedomením si, že musím zmeniť svoj postoj voči ľuďom trpiacim diagnózou poškodených a zničených zámkov od svojich sŕdc. Aby som im mohla pomôcť, aby sme si mohli pomôcť navzájom.
Záverom vás všetkých pozývam k modlitbe za lásku, rozvážnosť a nežnosť – nech nechýbajú v žiadnych partnerských, ale aj priateľských vzťahoch nás mladých.
Pokoj do vašich sŕdc a balzam na vaše zničené zámky v podobe láskavého dotyku nebeského Ocka vám vyprosuje Paťa.
