Zmieta tebou obrovské množstvo emócií, prelínajú sa cez seba, a niekedy vlastne nevieš, čo cítiš, alebo ako to vlastne vnímaš. Niekedy si prídeš, že to len príliš zveličuješ, a ono to nie je také zlé... a potom príde okamih, myšlienka, neopatrné slovo, niečo, čo ti to celé pripomenie, a zasa sa rútiš dole.
Poznám to až príliš dobre... nehovoriac o pocite, že si to celé zaslúžim. Že na nič iné aj tak nie som dobrá. Že si mám prestať nahovárať, že mám nejakú hodnotu, pretože to je blbosť, a žiadny iný úžitok zo mňa nebude. Že žiadnu inú lásku, a ani len jej ilúziu, nezažijem.
Vracia sa to... stále a stále, pripravuje ma to o rozum. Všetku energiu a silu čo mám vynakladám na to, aby som dokázala prežiť deň, a aby som udržala obraz toho, že sa nič nedeje. Aby o tom nevedela babka, sestra, ľudia okolo mňa...
Najhoršie na tom je, že keď to urobil, zobral mi posledné miesto, kde som sa cítila v bezpečí. On, ako klerik, ako človek vykonávajúci činnosti pod hlavičkou Boha, človek ktorý by mal Boha prezentovať, človek, pri ktorom som sa nebála, pretože som bola presvedčená, že tým, koho prezentuje a čo robí, mi nehrozí, aby mi takto ublížil...
Najhoršie na tom je, že keď to urobil, zobral mi posledné miesto, kde som sa cítila v bezpečí. On, ako klerik, ako človek vykonávajúci činnosti pod hlavičkou Boha, človek ktorý by mal Boha prezentovať, človek, pri ktorom som sa nebála, pretože som bola presvedčená, že tým, koho prezentuje a čo robí, mi nehrozí, aby mi takto ublížil...
Duchovní (aj budúci duchovní) boli poslední ľudia, ktorých som sa nebála, práve preto, koho majú nad sebou. Ale je to preč... Okrem pokriveného a desivého obrazu muža, ktorý mi poskytli, mi totálne zdehonestovali a znechutili obraz o Bohu.
Boh sa zrazu stal niekým, koho sa treba báť, rovnako ako všetci, čo ho nejakým spôsobom prezentovali. Mnoho týždňov po tom som nedokázala ísť na omšu, pretože v momente, ako som zbadala kňaza, som dostala príšerný strach, rozklepalo ma a musela som odísť z kostola.
Keď som potom na omšu ísť dokázala, musela som mať niečo, čomu som sa popri omši venovala, aby som bola schopná na tej omši zostať. Niečo, čomu som venovala pozornosť a omša bežala akoby v pozadí. Prvé omše, na ktorých som zostala po tom, čo sa to stalo, ma rozbili a rozrušili tak, že aj keď som v polke omše odišla, všetko sa mi zas a znova prehrávalo, tak živo, akoby som to znova prežila...
Keď som bola s kňazmi, musela som vidieť, čo robia, a striehla som na každý ich pohyb a gesto. Niekedy som dokázala byť v ich spoločnosti, ale niekedy som to nezniesla.
Nočné mory a flashbacky boli samozrejmosťou.
Popravde... to všetko sa ešte stále deje. Nič z toho neprestalo. Čosi sa zmiernilo, čosi sa naopak stalo silnejším. A ja tápem, hľadám, dúfam... Som ochotná urobiť čokoľvek, aby to aspoň nachvíľu prestalo. Zúfalo potrebujem aspoň nachvíľu pocit bezpečia, nachvíľu vypnúť vysoko pohotovostný režim očakávania zranenia z každej strany...
No nič také neprichádza. V beznádeji a zúfalstve prosím Boha, aby niečo urobil, aby to hocijak zastavil, a... nič sa nedeje. Nič sa nemení. Som v obrovskej neistote a pochybnostiach, dokonca v neviere v to, že Boh je dobrý.
Avšak, ešte sú tu posledné nitky. Posledné, tenké nitky, ktoré držia možnosť, že Boh dobrý môže byť. A vidím to, keď sa pozriem na pár výnimočných ľudí a na ich život, a viem, že keby Boh neexistuje a keby nie je dobrý, nežili by tak ako žijú.
Ďakujem Bohu, že ma napriek tomu nezanechal v štichu. Že aj v tom všetko sú tu dobrí kňazi. Kňazi, ktorí sú Božími mužmi, ktorí nedovolia Zlému pôsobiť. Ďakujem Bohu, že mi do života poslal aj kňazov, ktorí ma v tom celom podržali, ktorí mi pomohli a pomáhajú zostať pri Bohu, prežiť tie ťažké chvíle. Ďakujem Bohu, že vytvoril centrum prijatia, kde som tie najhoršie chvíle mohla prestáť. Kde som mohla prísť a požiadať o modlitbu v hocijakej hodine.
Som na ceste odpustenia. Tí, ktorí o tom majú vedieť, o tom vedia. Kazateľ 3. kapitola - všetko má svoj čas. Nie je múdre riešiť veci zbrklo. Radšej pomalšie a s opatrnosťou, i keď hneď nevidím posun, je to v poriadku. I keď áno, miestami je pre mňa ťažké prijať Božie načasovanie, je to potrebné.
Boh ma pomaly uzdravuje a verím, že uzdraví aj dotyčného. Nechcem mu zle. Chcem, aby zažil uzdravujúci a láskavý dotyk Otca.
Chcela by som ti povedať... je to zlé, a nevidíš nádej, avšak... nie si v tom sama. Každý deň na teba myslím, a vždy keď vládzem, sa za teba modlím. Nedovoľ Zlému pretrhnúť tieto posledné nitky. A keď toto ustojíš, staneš sa silnejšou, ako si si vôbec kedy vedela predstaviť.
Ja som to ešte neprestála, ale snažím sa. Naozaj sa snažím. Zvládneme to.
Nie si v tom sama, na to nezabúdaj.
Poznámka autorky: Chcela by som povedať, že článok nebol zverejnený preto, aby niekoho odsúdil, obvinil, poškodil. Nebol napísaný kvôli pomste, a taktiež je asi treba uviesť na pravú mieru, že sa netýka mons. Milana Chautura.
Článok bol napísaný preto, že skrátka musíme pomenovať veci pravým slovom, ale taktiež preto, že je momentálne neskutočne potrebná modlitba za kňazov, veriacich, za Cirkev... Prežívame boj, a treba bojovať tak, ako nás to učil Ježiš - na kolenách v modlitbe, v pravde a v láske. Ale bol napísaný aj ako podpora všetkým dievčatám a ženám, ktoré takýmto niečím prešli/prechádzajú. Aby sa necítili samé. Aby nemali pocit, že nemá zmysel bojovať. Aby nemali pocit, že ich nik nechápe, nik pri nich nestojí a nik na nich nemyslí.
Predovšetkým pre ne.
Je to ťažký boj pre každú jednu dotyčnú. A ja som sa v tom veľmi dlho cítila sama. Nechcela som, aby sa tak cítil niekto ďalší. Pokiaľ je možnosť, aby Božie povzbudenie pôsobilo aj cez to, čo som prežila ja, pokiaľ to niekoho môže povzbudiť alebo niekomu pomôcť, tak s radosťou budem Božím mikrofónom.
Lea
